Umeleckú a literárnu tvorbu predstaviteľky modernej ukrajinskej prózy na Slovensku, maliarky Evy Bissovej pri príležitosti 100. výročia jej narodenia predstaví Slovenské národné múzeum (SNM) – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Výstavu, ktorú sprístupnia vo štvrtok a potrvá do konca augusta, tvoria zbierky z múzejných fondov a obrazy zo súkromnej zbierky Petra Mikulu.
Podľa kurátora výstavy Ladislava Puškára literárnu a umeleckú činnosť Bissovej najviac ovplyvnili ťažké životné podmienky na Podkarpatskej Rusi za prvej Československej republiky, udalosti druhej svetovej vojny a povojnový socialistický život.
"Hoci v literatúre sa preslávila ako prozaička, začínala drámou. Napísala celkovo päť hier, z ktorých každá bola uvedená na scéne vtedajšieho Ukrajinského národného divadla v Prešove, súčasného Divadla Alexandra Duchnoviča. Niektoré divadelné hry vyšli knižne. Citlivo vnímala ľudské osudy aj v najkritickejších okamihoch," uviedol Puškár.
"Ako výtvarníčka sa venovala komornej maľbe, kresbe, knižnej ilustrácii, scénickému výtvarníctvu, navrhovaniu divadelných kostýmov, plagátovej a ikonopisnej tvorbe. Okrem uvedených tematických skupín sa venovala aj portrétu a zátišiu. Ide o tvorbu realistickú s presahom do naturalizmu," doplnil Puškár.
Jej najznámejšie obrazy sú S raňajkami za koscami (Z snidankom za kosarjamy, 1949), Zátišie (Naťurmort, 1953), Tokajíčania pred popravou (Tokajičany pered rozstrilom, 1955), My sa ešte vrátime (My šče povernemos, 1955) a Portrét A. Duchnoviča (Portret O. Duchnovyča, 1965).
Eva Bissová sa narodila 18. júna 1920 v obci Jarabina pri Starej Ľubovni do úradníckej rodiny, ktorá istý čas žila na vtedajšej Podkarpatskej Rusi, súčasnej Zakarpatskej Ukrajine. V roku 1938 ukončila učiteľský seminár v Prešove. Učila v Jarabine, žila v Kežmarku a Budapešti. Po návrate do Prešova v roku 1946 pracovala ako redaktorka týždenníka Prjaševščina a tajomníčka Ukrajinskej národnej rady Prjašivščiny.
V roku 1950 sa jej naskytla možnosť študovať maliarstvo u Ivana Kuleca na Ukrajinskej akadémii plastických umení v Prahe. Po návrate sa venovala profesionálnej maliarskej činnosti, literárnej tvorbe a pracovala taktiež ako dramaturgička a hudobná redaktorka ukrajinského štúdia Československého rozhlasu v Prešove. V roku 1966 sa presťahovala do Svidníka, kde vyučovala výtvarnú výchovu na ľudovej škole umenia. V čase normalizácie v Československu až do roku 1985 nesmela publikovať. Od roku 1973 žila v Prahe, kde zomrela 28. júla 2005. Posledná rozlúčka s ňou sa uskutočnila 3. augusta 2005 na svidníckom cintoríne, kde je aj pochovaná.
