Ojedinelým zjavom amatérskeho divadla na Slovensku je Celkom malé divadlo (CMD), občianske združenie sídliace v Starom Tekove v okrese Levice. Kolektív tvoria traja ľudia, herci Petr a Ria Meszárošovci a režisér Edo Šebian, v repertoári divadla je až 19 inscenácií. Ako však priznáva Meszároš, niektoré z inscenácií už nie je možné zahrať, prípadne ich treba aktualizovať.
„Žiaľ, niektoré už celkom nekorešpondujú s naším vekom. Momentálne sme schopní zahrať 13 inscenácií,“ skonštatoval. V niektorých projektoch si Celkom malé divadlo prizvalo na spoluprácu ďalších hercov, kamarátov z iných divadiel. „Zatiaľ sme mali to šťastie, že koho sme oslovili, že by sa nám do projektu hodil, nikto nás neodmietol,“ potvrdil Meszároš.
CMD začalo svoju divadelnú púť v roku 2002 na doskách Domu kultúry Družba v Leviciach. V priebehu pár rokov sa presťahovalo do kultúrneho domu v Žemberovciach, od roku 2011 zakotvilo v Starom Tekove. „Domovskú scénu nemáme, v miestnom kultúrnom dome nielen skúšame, ale sme tu aj mali všetky premiéry, odkedy sídlime v Starom Tekove. Vystupovali sme už po celom Slovensku i v zahraničí,“ povedal Meszároš. Divadlo sa predstavilo v ôsmich krajinách, pozvanie do Portugalska zatiaľ stopol nový koronavírus.
Manželská dvojica hercov, povolaním učiteľov, odštartovala svoju divadelnú kariéru v Slovenskom pohronskom javisku v Leviciach. Obaja síce získali úlohu v inscenácii Slečna Júlia, no počas nej sa nestihli spoznať. „Skúšal som postavu Jeana, avšak v čase, keď prišla Ria, som bol na vojenskej službe,“ spomína Petr. Po ňom si postavu Jeana zahral súčasný režisér CMD Edo Šebian. „Vtedy sme ešte netušili, ako sa naše divadelné cesty o niekoľko rokov spoja,“ doplnila Ria.
Počas prvého roku existencie divadlo odohralo sedem predstavení, postupne sa však rozbehlo až na rekordných 51 predstavení ročne. „Tento rok sa vzhľadom na pandémiu zrejme bude podobať tomu prvému,“ podotkol Meszároš. Odhaduje, že počas uplynulých 18 rokov odohrali zhruba štyri stovky predstavení. Tradícia bola odpremiérovať každoročne na jar nový projekt. „V zime sme pracovali s textom a dramaturgiou vznikajúcej inscenácie, v predjarí pokračovalo skúšanie. Na jar už prišli súťaže, prehliadky a festivaly. V roku 2010 sme sa rozhodli, že do súťaží sa už zapájať nebudeme a odvtedy to je také voľnejšie,“ tvrdia herci.
Tematika divadla je postavená na činohernom poňatí dramatického textu, v ktorej sú zvýraznené zložitosti medziľudských vzťahov a konfliktov. Podľa Meszároša je však stále ťažšie dostať sa na Slovensku k dobrému textu pre dvoch hercov.
„Chodíme po slovenských i zahraničných festivaloch, hľadáme tipy v televízii, na internete, na profesionálnej scéne. Texty, ktoré by sa nám páčili, sú na Slovensku nedostupné, alebo neexistuje slovenský preklad. Český divadelný ústav nemôže do zahraničia vydať text zahraničného autora, ani k nahliadnutiu. Mnohé texty sú zahalené istým tajomstvom, komu platiť licenciu za inscenovanie,“ upozornil Meszároš. Svoju úlohu zohrávajú aj financie.
„Veľmi radi by sme naštudovali inscenáciu Ucho od Jana Procházku, ktorého text preslávil Kachyňov film. Nedostupnosť textu, navyše materiálna náročnosť scény, kde treba postaviť celý byt, izby, kóje, nám to neumožňuje. Nie sme kamenné divadlo, nemáme stálu scénu, technické zázemie, transport scény by bol neekonomický,“ zhodujú sa herci.
Počas predstavení nie je núdza o kuriózne situácie. K takým patrí aj spomienka na vystúpenie v lotyšskej Rige, kde sa CMD prezentovalo s predstavením Play Karenina. „Po vystúpení musela ísť Ria na toaletu. Keďže dámske boli dlho obsadené, ponúkla jej diváčka pánsky, že ju bude strážiť. Slovo dodržala. V momente, keď prichádzal neznámy muž s podobným úmyslom, zahnala ho slovami - Nesvabódno! Tam Karenina,“ spomínajú Meszárošovci.
S Kareninou sa im spája aj ďalšia komická príhoda. Jednou z rekvizít inscenácie je poplašná pištoľ. Divadelníci cestovali do Rivneho na Ukrajinu. „Keďže prevoz zbraní cez hranice je zakázaný, aj poplašných, nechceli nás s ňou colníci pustiť. Navrhli nám, nech si ju u niekoho uložíme v obci Ubľa. Bolo pol tretej ráno, zvoniť u niekoho a vysvetľovať, či si tam môžeme odložiť na tri dni pištoľ, sa zdalo absurdné. Zakopali sme ju v lese neďaleko cesty k hraničnému priechodu a označili skautským spôsobom, že si ju cestou späť vyzdvihneme. Počas predstavenia mal Vronskij v ruke detskú pištoľ a naša dcéra, schovaná za portálom so špendlíkom a nafúknutým balónikom, v momente výstrelu prepichla balónik. A čo sa týka v noci zakopanej pištole v neznámom lese, značky zafungovali. Našli sme ju,“ smejú sa doteraz herci.
