Na jednej strane torzá múrov, ktoré pripomínajú pred pár desaťročiami schátraný kaštieľ pri miestnom dome kultúry, a na strane druhej z eurofondov zrekonštruovaný renesančný kaštieľ, ktorý začal ožívať vďaka kultúrnym podujatiam.
V Zemianskych Kostoľanoch, obci v Prievidzskom okrese, majú stavieb postavených pred niekoľkými storočiami hneď niekoľko. Pri kultúrnom dome je okrem torza schátraného kaštieľa ešte jedna stavba tohto typu. „Kaštiele, ktoré pretínala cesta, vlastnili dve sestry. V jednom z kaštieľov dožili ich rodičia a brat. V druhom, z ktorého je ruina, žila druhá sestra s manželom a synom. Tí krátko po sebe náhle zomreli. Kaštieľ teda zostal prázdny, boli oň dlho spory, a preto zostal v takom stave, v akom je dnes,“ načrtla Božena Kohútová zo Zemianskych Kostolian.
FOTO: Barokový "vežičkový" kaštieľ v obci Zemianske Kostoľany 9. júla 2018. EASYFOTO TASR - Alexandra Moštková
Ostatné pamiatky sa podľa nej behom rokov využívali, vo vežičkovom kaštieli v parku bola napríklad škôlka. „Potom tam boli štátne majetky, kancelárie, ale potom, keď to zostalo prázdne, raz to niekto dokonca zapálil. Mala mať aj majiteľa vo Francúzsku, lenže, keďže to bol občan iného štátu, nemal na to nárok, preto pripadol obci, ktorá ho predala. Kúpila to jedna Slovenka odtiaľto, ktorá emigrovala do Ameriky. Spravila tam akurát strechu,“ priblížila Kohútová.
V areáli školy je ešte jeden kaštieľ, ten obývali šľachtici najdlhšie. „Bola to krstná mama mojej mamy, žila tam až do znárodnenia. Vtedy ju odtiaľ vyviedli von a veci jej licitovali na dvore a ona len s taškou mohla odísť. Prišiel sem nový obyvateľ, riaditeľ školy, cítil sa pri moci a on ju odtiaľ poslal von,“ dodala Kohútová.
Priamo v Zemianskych Kostoľanoch dnes stoja tri historické stavby vo vlastníctve obce, renesančný kaštieľ, Kišasonkin kaštieľ a sýpka - obytná veža. Jeden kaštieľ v parku je v súkromných rukách a jeden, pod horou, v časti Dolné Lelovce patrí Ministerstvu obrany SR. V obci je ešte jedna kúria, ktorá nie je zapísaná v zozname pamiatok, obec ju však za kultúrnu pamiatku považuje a snaží sa k nej aj tak pristupovať.
„Ja ako dieťa si spomínam na kaštiele ako na nedobytné budovy, pretože nikdy neboli sprístupnené verejnosti, okrem jedného, ktorý využívala základná škola ako pomocné priestory. Pamätám si, že tam bola družina, robila sa tam mimoškolská činnosť, krúžky, mali sme tam dielne. Až keď som sa dostala na tú pozíciu, v ktorej som, som sa dostala do veľkého renesančného kaštieľa, ktorý sme zrekonštruovali,“ spomenula si starostka Jana Školíková.
Už ako dieťa podľa svojich slov budovy vnímala ako niečo, o čo sa nikto nestará, neboli nejakým spôsobom udržiavané, podobne to vnímali aj ostatní obyvatelia. „Patrili štátu, domnievam sa totiž, že po roku 1948 boli všetky tieto pamiatky znárodnené, boli totiž v súkromnom vlastníctve zemianskej časti. Tá bola vysťahovaná,“ doplnila.
Za bývalého režimu sa k pamiatkam nesprávali citlivo, čo potvrdila i Školíková. „Na všetky pamiatky, ktoré sú vo vlastníctve obce, robíme výskumy. Vlastne aj výsledkom výskumov sú rôzne zistenia a je to aj viditeľné, že rôznymi zásahmi v minulosti došlo k poškodeniu pamiatok, alebo k nahradeniu niektorých častí inými časťami, ktoré nesúvisia s dobou, ku ktorej sa pamiatky viažu. Napríklad výmeny zábradlí, schodísk,“ načrtla.
Obec sa snaží, aby pamiatky nechátrali. Okrem výskumov sa jej podarilo kompletne zrekonštruovať za pomoci eurofondov renesančný kaštieľ proti obecnému úradu. Pripravuje obnovu i ďalších pamiatok, Kišasonkinho kaštieľa a obytnej veže. Peniaze na tento účel sa po príprave dokumentácie bude snažiť získať z cudzích zdrojov, keďže ide o finančne náročné investície. Ak sa jej to podarí, pamiatky chce určite sprístupniť verejnosti.
