Územie v okolí dnešnej obce Čermany bolo osídlené už v praveku. V dobe laténskej tam žili Kelti, po zmene letopočtu ich v dobe rímskej nahradili germánski Kvádi. Podľa archeologických nálezov je isté, že neskôr, v čase raného stredoveku, bolo územie dnešnej obce osídlené zasa Slovanmi. Prvá písomná zmienka o Čermancoch sa nachádza v listine nitrianskej kapituly z roku 1264. Spomína sa v podobe Chermel, prípadne Čermeľ, ktorá podľa odborníkov pochádza ešte zo slovanského preduhorského obdobia.
Počas stredoveku vznikla vedľa obce aj menšia osada, v ktorej sa usídľovali kráľovskí služobníci, takzvaní servienti. Ich povinnosťou bolo v čase brannej pohotovosti nastúpiť do kráľovského vojska, v ktorom obyvatelia Čermian slúžili ako ľahká jazda. Z nich vznikala v neskoršom období drobná šľachta. Podľa historika Jána Lukačku tam v 13. storočí prišiel v osobe magistra Eliáša aj významný rod Diviackovcov. „Ľudia sa tu odjakživa venovali predovšetkým poľnohospodárstvu, pestovali obilie, zeleninu aj vinič, klčovali lesy,“ povedal starosta obce Radovan Bobula.
Pomerne pokojný vývoj bohatej obce sa končí v 14. storočí, keď sa majetky Divackovcov dostali do susedstva s dŕžavami Matúša Čáka Trenčianskeho. Šľachtický rod sa tak stal súčasťou sporov medzi kráľom a trenčianskym magnátom. Rovnako to bolo aj v pohnutých časoch šľachtického odboja proti kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, keď znepriatelené šľachtické rody drancovali majetky svojich odporcov.
Takéto udalosti sa nevyhli ani Čermancom. Zaznamenaný je napríklad útok z leta 1394, keď do Čermian vtrhol magister Synko Ludanický z Horných Obdokoviec spolu so šľachticmi z Obsoloviec a Vinodolu. „Pri útoku zranili mnohých mužov i ženy tým, že ich pošliapali jazdeckými koňmi,“ uvádza Lukačka.
Neskôr obec takmer celkom vyhladili rôzne epidémie, násilné vyberanie daní či nájazdy Turkov a Tatárov. „Z roku 1600 sa dochoval záznam, že obec Chermel bola combusta, teda vypálená a zničená. Boli to dôsledky vojny medzi rímsko-nemeckým cisárom Rudolfom II. a osmanskými sultánmi Muradom III., Mehmedom III. a Ahmedom I. K tomu sa ešte pripojilo aj povstanie Štefana Bočkaja, keď dediny vypaľovali Turci aj povstalci,“ skonštatoval historik Ján Hunka.
Čermancom sa nevyhli ani nepokoje spojené s nástupom protestantizmu. V 16. storočí sa stali evanjelikmi a až do roku 1743 bola miestna fara katolíkom celkom neprístupná. Evanjelická cirkev v obci sa však postupne dostala do existenčných problémov a postupnému úpadku nedokázali zabrániť ani jej šľachtickí patróni. Po následnej rekatolizácii už boli Čermany v 18. storočí opäť katolícke.
V tomto storočí prišli do obce aj príslušníci významného šľachtického rodu Beréniovcov i známeho rodu Ostrolúckych. Obec sa v tomto období opäť začala rozvíjať. V roku 1764 bol opravený miestny pôvodne románsky kostol, obohnaný obranným, takmer dva metre vysokým múrom. Po obrovských požiaroch bol prestavaný aj v rokoch 1813 a 1881. V jeho podzemí sa dodnes nachádzajú krypty, v ktorých boli pochovávaní miestni zemepáni. Jedným z posledných bol Heinrich von Splényi, pochovaný v roku 1886.
