Obyvateľov Liptovských Kľačian už od dávnych čias prezývajú žabiari, pretože konzumovali žabie stehienka. Podľa starostu obce Jána Hollého to však nebola žiadna nadávka a akokoľvek by sa mohlo zdať, že to bolo jedlo chudobných, opak je pravdou. „Žaby jedli vlastne len tí najbohatší ľudia ako delikatesu,“ povedal pre TASR.
„Robilo sa to tak, že sa žaby nachytali do vriec a potom im odrezávali stehienka. Tie sa stiahli z kože a vyprážali sa na oleji. Už samotná gastronomická úprava hovorí o tom, že to nemohol robiť hocikto, lebo kto vtedy vedel vyprážať? Maximálne sa niečo pieklo alebo varilo. Takže ich jedli len tí bohatší ľudia. Od tých čias sa traduje, že sme žabiari,“ vysvetlil Hollý.
Dodal, že on sám ešte ako chlapec ochutnal žabu a skutočne to bola delikatesa, ale najesť sa z toho nedalo. „Dalo by sa to prirovnať napríklad k morským plodom alebo k jemnému hydinovému mäsu. Pamätám si, keď som videl tie žaby nachytané vo vreciach. V tých časoch tu ešte boli mokrade, ktoré zmizli, keď sa robili meliorácie, aby sa zúrodňovala pôda,“ opísal. Prezývky medzi miestnymi nie sú ničím výnimočným. Obyvateľov susednej obce Ľubeľa dodnes prezývajú strigy, Dúbravcov drobári alebo kutle.
Na snímke nedostupná a málo známa Kľačianska dolina pri obci Liptovské Kľačany 31. augusta 2018. EASYFOTO TASR - Miroslava Siváková.
Konzumácia žiab však nie je jedinou zaujímavosťou, ktorou je obec charakteristická. V minulosti patrili Liptovské Kľačany do územia Ľubele, teda prvé písomné zmienky sa datujú ešte do tohto obdobia. V roku 1339 je datovaná prvá zmienka, keď tu dal miestny zemepán Kunč postaviť kostol zasvätený svätej Alžbete Uhorskej. Odvtedy stojí na farskom vrchu. „Najskôr bol drevený, ale koncom 19. storočia bol prestavaný na kamenný kostol katedrálneho typu. Kostol bol postavený bez veže, čo je jeho charakteristický znak. Traduje sa legenda, že vežu nepostavili preto, lebo neboli peniaze. Nie je to však pravda,“ ozrejmil starosta.
Vežu podľa neho nepostavili z dôvodu, že na kopci je narušená statika. „Farský kopec je podmáčaný. V 20. storočí bol kostol znížený o viac ako jeden meter z dôvodu praskania a hrozilo jeho zrútenie. Dnes je to stabilizované,“ dodal. Vežu nakoniec vystavali v 60. až 70. rokoch 20. storočia pri kostole.
V roku 1339, keď postavili kostol, bývali v Liptovských Kľačanoch len domkári, konkrétne sedem domov. Obec sa začala rozrastať až v 19. storočí. „Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, drevorubačstvu či baníctvu. Zachovali sa i také záznamy, ktoré porovnávali našu lokalitu s náleziskami zlata v Partizánskej Ľupči. Tradujú sa legendy, že zlato našli podľa kačice, ktorá zjedla zlaté zrnko a niekto ju ulovil. Pre tento región bolo teda charakteristické aj baníctvo,“ uzavrel Hollý s tým, že v modernejších dobách to bolo už len spomínané drevorubačstvo a poľnohospodárstvo.
