Mohutná murovaná stavba situovaná na ľavom brehu rieky Revúca medzi Ružomberkom a časťou Biely Potok, ktorá je medzi miestnymi známa ako bývalá vápenka, dlhodobo chátra. Napriek tomu, že na Slovensku už nezostalo veľa podobných stavieb, objekt nie je kultúrnou pamiatkou. Názory Ružomberčanov na spoločenskú hodnotu priemyselného areálu sa dnes rôznia - jedni si myslia, že by nutne potreboval rozsiahlu rekonštrukciu, iní zas, že objekt ani po rokoch nestratil svoje čaro.

"To miesto milujem, od detstva sme okolo vápenky prechádzali po ceste na rodinnú chatu. Hneď, ako som mala voľný pohyb bez strachovania sa zo strany rodičov, pri každej príležitosti som sa šla kochať," zaspomínala si Miša. Podľa Ružomberčana Marka by sa zas pri troche snahy dal z objektu urobiť moderno-historický hotel.

Torzo areálu dnes odkrýva dve šachtové vypaľovacie pece s murovanými tehlovými komínmi a rampou. Technologické a dopravné objekty sa nezachovali. Ako sa uvádza v Monografii Bieleho Potoka a Vlkolínca z roku 2014, doprava suroviny - vápencového kameňa z blízkych miestnych zdrojov, bola uskutočňovaná oceľovými vozíkmi posúvanými na koľajniciach s úzkych rozchodom.

Horninu z tunajšieho lomu v minulosti využívali nielen ako surovinu na pálenie vápna, ale aj ako stavebný kameň. Ten sa nachádza v murive a v sokloch viacerých starších obytných domov v Ružomberku, najmä tých z prvej polovice 20. storočia. Kameň použili aj pri terénnych úpravách a oporných múroch na niektorých uliciach.

„Z hľadiska samotného materiálu sa tu vyrobené vápno možno používalo napríklad aj priamo na domoch vo Vlkolínci. Drevenice boli totiž pôvodne natreté práve vápnom - domčeky boli modré, okrové či napríklad žlté. Takže možno i toto vápno bolo použité práve tu," zamyslel sa Jozef Bašary z Ružomberka.

Spomienky v monografii z roku 2014 pripomínajú, že vápenku postavil na svojom pozemku spolu s deťmi Ján Floch Páleník z domu č. 49, ktorý však krátko na to umrel. Neskôr ju prevzal syn Viktor. V roku 1953 bola znárodnená a prevedená do správy národného podniku Cementáreň Viliama Širokého v Lietavskej Lúčke. V prevádzke bola približne do 70. až 80. rokov minulého storočia.