Osídľovanie Spiša Nemcami v minulosti spôsobilo, že množstvo ľudí si v tom období zvolilo nemecké priezvisko. Z tých pôvodných sa ich zachovalo len veľmi málo, mnohé v období 2. svetovej vojny pomaďarčili alebo poslovenčili. „Mám také sprostredkované informácie, z toho, čo vedia rodičia, alebo čo babka s dedom hovorili, že dedova mama pochádzala z Rakúska, bývala vo Vrbove a volala sa Wiesnerová. Toto meno prebral po nej aj môj dedo,“ priblížil Anton Vízner.
Jeho starý otec kvôli tomu, že mal nemecký pôvod, bol po vojne perzekvovaný a prenasledovaný ruskou armádou. Podarilo sa mu prežiť, ale rozhodol sa, že jeho deti už nebudú znášať krivdy kvôli nemu, či jeho nemeckému priezvisku a poslovenčil ho. On sám si zachoval pôvodné meno, no deťom ho zmenil. „Môj otec a po ňom aj ja sme teda Vízner, zaujímavé však je, že otcov brat, ktorý žije v Košiciach, je Vizner s krátkym i. Moja babka je zase Wieznerová so z. Na matrike to tak bolo niekedy zvykom, že niekomu dali krátke, niekomu dlhé i, niekomu s inému zase z, bol tam vtedy trošku zmätok,“ vysvetľuje Vízner.
Nevie povedať, odkiaľ presne pochádzala a kedy prišla na Spiš jeho prastará mama, pôsobila pod Tatrami ako pôrodná baba a na Spiši sa nevydala. Vo Vrbove bolo viac Nemcov, často počas návštevy počul, ako sa takou spišskou nemčinou medzi sebou rozprávajú. Zo spomienok starých rodičov Vízner vie, že sa im na Spiši žilo dobre, chválili si najmä obdobie Slovenského štátu.
„Vtedy sa im to zdalo také spravodlivé, aj keď na politickom pozadí to tak nebolo. Ale to bola len určitá skupina ľudí, ktorá bola spokojná so životom počas vojenského štátu,“ zdôraznil Vízner. Jeho starí rodičia žili dlho v Pavlovciach nad Uhom, neskôr v Kráľovskom Chlmci v okolí maďarsko-slovenských hraníc, keďže dedo tam pôsobil ako finančná kontrola. Potom sa vrátili do rodičovského domu do Vrbova, tam prežili podstatnú časť svojho života a vychovali tri deti.
O tom, že v tom období sa na matrike zapisovali mená do rodných listov ako to komu pasovalo, svedčí aj fakt, že súčasný starosta obce Mlynica pod Tatrami Július Vachmanský má meno v rodnom liste s klasickým V. Jeho o približne desať rokov staršia sestra je však Wachmanská. „Neviem o tom, že by sme mali nemeckých predkov. To meno, hlavne v prípade mojej sestry, však je také nemecké. Sestra sa narodila v roku 1936, teda ešte pred začiatkom 2. svetovej vojny, kedy bol nemecký vplyv asi dosť silný. Ja som sa narodil tesne po 2. svetovej vojne a vtedy sa už zrejme nehodilo, aby sme mali nemecké priezvisko, tak možno preto mne dali na matrike obyčajné V,“ domnieva sa Vachmanský.
Medzi najstaršie nemecké priezviská podľa súpisu obyvateľov mesta Kežmarok z roku 1434 patrí napr. Lewbitczer, teda Ľubický, Forwergker – Stráňanský, Toppriczer dnes Toporecký, ale aj Lumpnitzer – Lomnický, či Menhardi – Vrbovský a Rawschinbacher – Ružbacký.
„Neskôr podľa pôvodu boli známe mená ako napr. Beler (Beliansky), Hundsdorfer (Huncovský), Nehrer (Stražanský), Holumnitzer (Holumnický), ale aj Mayerdorfer (Majerský), Krieger (Vojňanský), Maldurer (Podhoranský), či Mühlbacher (Mlynický). Medzi používané priezviská patril aj Krompecher (Krompašský), Eisdorfer (Žakovský) i Neudorfer (Spišskonovoveský),“ vymenúva historička Nora Baráthová. Veľa mien súviselo aj s povolaním, napríklad Bäcker bol pekár, Fischer rybár, Gerber zase garbiar, Maler bol maliar, Mauer murár a Schneider krajčír. „Pre zaujímavosť, v Kežmarku boli traja bratia, ktorí sa volali Rolný, Szanto a Feldman. Ide pritom o to isté meno avšak v troch rôznych jazykoch,“ dodáva Baráthová.
Počas 2. svetovej vojny a po nej odišlo z Kežmarku približne 2000 Nemcov. Z pôvodných obyvateľov tohto podtatranského mesta nežije už takmer žiadna nemecká rodina. Približne v polovici 20. storočia žilo na Spiši asi 35.000 Nemcov a mnohé z dedín, v ktorých žili, niesli aj nemecký názov.
