Na archívnej snímke z 25. februára 2013 horský nosič Rastislav Koriščák nesie na krosnách novú spredu plnenú automatickú práčku na Zamkovského chatu vo Vysokých Tatrách. FOTO TASR - Oliver Ondráš.
Horskí nosiči vo Vysokých Tatrách majú dlhoročnú tradíciu. V začiatkoch nosili batožinu klientom horských vodcov a koncom 19. a začiatkom 20. storočia ako profesionáli pomáhali pri vzniku vysokohorských chát. Najprv boli potrební pri ich budovaní a neskôr pri zásobovaní. Nosiči dokonca vypomáhali aj pri výstavbe lanovky na Lomnický štít. Tradícia nosičstva pretrvala až dodnes a táto profesia sa ocitla aj v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Nosiči sa v rozhovore pre TASR zhodli v tom, že v súčasnosti ľudí v horách pribúda a mení sa aj ich správanie. „V Tatrách v poslednej dobe pribúdajú turisti, ktorým chýba základná slušnosť a pokora k horám. Tie sú preplnené ľuďmi, ktorí tam chodia pre sociálne siete. Idú do hôr presadzovať sami seba, namiesto toho, aby vnímali veľkosť hôr a svoju malosť. Idú tam vnášať svoje pravidlá. A toto sťažuje nosenie. Bojujete s kilami na pleciach a ešte musíte dávať pozor, aby ste niekoho neprišliapli, aby ste prešli cez skupinku, čo vás nechce pustiť,“ podotkol bývalý horský nosič Martin Maličký.
Samotnú prácu nosiča si môže vyskúšať každý. Na Popradskom plese je pripravený tovar s nižšou váhou, ktorý je potrebné vyniesť na Chatu pod Rysmi. Horský nosič Pavol Garaj ozrejmil, že na ostatných chatách sa dá robiť nosičstvo brigádne, no väčšinou pri výbere na stálo uprednostnia tých, čo si to už skúsili.
„Z fyziologického hľadiska je jedno, aký je nosič, ale tam ide skôr o tú psychiku, naložiť si na plecia a pretrpieť. Keď je človek športovo založený, tak je to pre neho lepšie. Ide o to, aby sa človek nevzdal a vyniesol to hore. Ja si myslím, že ak to s váhou prestrelí, je to jeho problém a musí to vyniesť. To je jedno, či bude niekomu trvať dve hodiny alebo päť hodín, kým to vynesie,“ uviedol Garaj, ktorý pravidelne vynáša na Zbojnícku chatu.
Martin Maličký eviduje za posledné roky veľký záujem o povolanie nosiča. „Niekedy boli nosiči zväčša horolezci alebo ľudia, ktorí chceli byť v horách za každú cenu a išli tam pre ne. Dnes je veľké percento nových nosičov, ktorí videli fotku nejakého nosiča na sociálnych sieťach a keďže si ju potrebujú dať aj oni, tak začali nosiť. Viac fotiek ako kíl na sebe pri vynáške,“ skonštatoval. Kedysi boli podľa neho na Téryho chate dvaja alebo traja stáli nosiči a cez leto prišli štyria brigádnici. Teraz je to aj 50 až 60 nosičov.
Na chaty nosiči vynášajú rôzny tovar v letnom i v zimnom období. Garaj priblížil, že ide o stavebný materiál, čistiace prostriedky, potraviny, vody, sudy piva, nápojov a všetko, čo sa na chate predáva – turistické paličky, mačky, šatky. Dokonca, keď sa robil koncert, nosil aj bubny či gitaru. Dole z chaty sa zase nosia prázdne sudy a kyslíkové bomby, odpadky alebo bielizeň od ubytovaných hostí. V zimnom období je podľa jeho slov vynáška náročnejšia pre množstvo snehu, ľad, silný vietor a nízke teploty, preto sa nosia aj nižšie váhy. „Raz sa mi stalo, že som nevyniesol. Pred dvoma rokmi na Vianoce bolo množstvo snehu asi po hrudník a bol som nútený vrátiť sa z polovice cesty,“ opísal Garaj.
Horskí nosiči majú rôzne zážitky s turistami, ktorých stretnú pri vynáške. Podľa slov Maličkého cudzinci boli nadšení, keď videli nosiča. Kládli otázky, neverili vlastným očiam, že sa dá vyniesť na chatu 100 kíl. „Slováci - niektorí takzvaní mestskí svalovci, nevedeli prekusnúť, že človek je silnejší ako oni, tak mali všelijaké posmešky, pomaly ani neuhli z chodníka,“ skonštatoval. Naopak, Garaj má s ľuďmi väčšinou dobré zážitky a veľa turistov podľa neho nosenie obdivuje. „Ja si nepamätám, aby mi niekto povedal niečo negatívne. Občas majú ľudia zvláštne otázky typu - kam idete, hore alebo dole, sud z piva je prázdny alebo plný a podobne. Keby tí ľudia aspoň trošku porozmýšľali nad otázkami, tak sa to ani neopýtajú, ale je to prvé, čo im napadne,“ dodal Garaj.
Maličký turistom radí, aby nosiča radšej oslovili, keď sedí alebo oddychuje. Podľa jeho slov sa za pochodu nedá rozprávať. Nosič vie ledva udýchať ten kyslík, ktorý potrebuje na nosenie, a nie na rozhovor. „Je vhodné, ak nosiča ľudia pozdravia alebo mu poprajú niečo dobré. Rozhovor radšej na chate,“ upozornil.
Garaja teší, že sa nosičstvo na Slovensku zachovalo, napriek tomu, že žijeme vo svete plnom elektroniky a zľahčovania, aby sa ľudia nemuseli namáhať. „Pre človeka je to psychohygiena, telefón má vypnutý, viac rozmýšľa, vytrápi sa, na chate sa stretne s kamarátmi, porozpráva sa, naje, napije a má pekný deň za sebou. Keď je dobré počasie, tak radosť žiť,“ uzavrel.
