V Spišskom Štiavniku pri Poprade si v utorok pripomenuli 68. výročie Akcie Kláštory, pri ktorej komunisti násilne vyviezli rehoľníkov z kláštorov na území vtedajšieho Československa. Udialo sa tak v noci z 13. na 14. apríla 1950, ktorá je kvôli brutalite nazývaná aj Barbarská noc.
„Spišský Štiavnik bol tým špecifický, že verbisti – Spoločnosť Božieho slova boli plánovaní na vyvezenie až ďalšiu noc z 3. na 4. mája. Ale komunisti z Košíc chceli mať vyčistený kraj od rehoľníkov, preto z vlastnej iniciatívy vyviezli verbistov už prvú noc,“ priblížil pre TASR predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska Peter Sandtner.
Spomienková slávnosť sa konala v bývalom misijnom dome Annuntiata Spoločnosti Božieho slova v Spišskom Štiavniku, na mieste, kde pred takmer 70 rokmi mali verbisti hospodárstvo, mlyn, park i svojich študentov. Na úvod celebroval svätú omšu v Kaplnke zvestovania Panny Márie František Fedor, ktorý tam taktiež pôsobil.
„Po nej nasledovali svedectvá a spomienky dvoch bývalých klerikov Štefana Danišovského a Pavla Belana, ktorí boli odtiaľto vyvedení. Stretli sa tu viacerí spolužiaci naozaj po dlhých rokoch z rôznych kútov Slovenska. Podľa toho, čo mi povedali, tak Štiavnik považovali asi za najkrajšie miesto, kde boli a radi sa sem vrátili,“ doplnil Sandtner.
Na záver podujatia sa skupina presunula k trom pamätníkom v obci, ktoré tam stoja od minulého roka a sú venované Spoločnosti Božieho slova a misijnej kongregácii služobníc Ducha Svätého. „Verbisti sa už nikdy do Spišského Štiavnika nevrátili, kláštor je schátraný, kláštorný kostolík sa príležitostne používa,“ upozornil Sandtner s tým, že podobné spomienkové stretnutia sa každoročne konajú i na iných miestach na Slovensku, ktoré s Akciou Kláštory súvisia.
Komunistická akcia postihla na Slovensku 1180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch a 15 reholiach. Jedným z nich bol aj Ján Chryzostom Korec, neskôr jedna z najznámejších osobností v tajnej slovenskej cirkvi. Režim týmto krokom zlikvidoval všetky mužské kláštory v republike, avšak nepodarilo sa mu zničiť rády ako také. Po akcii K nasledoval podobný zásah aj voči ženským rádom pod názvom Akcia R.
„Svedkovia týchto udalostí rýchlo umierajú, preto je vzácne, keď sa podarí ich na nejaké miesto zvolať, aby o tom porozprávali. Možno si to teraz ľudia až tak nevážia, ale už o niekoľko rokov, keď zomrú poslední živí svedkovia, si uvedomíme, aké cenné svedectvo nám tu vydali. Je to svedectvo ich života, ich viery o tom, že zostali nezlomení, aj keď niektorí museli ísť do väzenia, na nútené práce, nemohli študovať, celý život boli občanmi druhej kategórie a aj napriek tomu sú to dnes ľudia mysliaci optimisticky,“ uzatvára Sandtner.
