"My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa."
Tento text obsahuje Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. V piatok 17. júla uplynie 28 rokov od prijatia tohto dokumentu. Slovenský parlament ho schválil 17. júla 1992, v čase, keď bola Slovenská republika ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a prebiehali rokovania českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi. Prijatie Deklarácie ako jednostranný krok Slovenska posunulo tento proces k dohode o rozdelení Česko-Slovenska. Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR je na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom SR.
Parlamentné voľby 5. a 6. júna 1992 vyhrala v Českej republike Občianska demokratická strana Václava Klausa. Na Slovensku sa víťazom stalo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) so ziskom 37,26 percenta.
Zo strán, ktoré sa ocitli v parlamente v novom volebnom období, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie Deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní. Ihneď po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania slovenskej a českej reprezentácie a premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.
Predsedníctvo SNR rozhodlo, že po druhej schôdzi SNR, na ktorej mala byť 14. júla vyslovená dôvera vláde Mečiara, sa bude konať 17. júla tretia schôdza a jej programom bude vyhlásenie Deklarácie. Poslanci na rokovaní neprijali návrh Františka Mikloška (Kresťanskodemokratické hnutie), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí Deklarácie hlasovalo deklaratívne - teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia, ale tak, že každý poslanec menovite a verejne ohlásil svoje rozhodnutie.
Za prijatie Deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a 10 sa zdržalo hlasovania. Pod balkónom starej budovy SNR sa zhromaždilo niekoľko sto občanov, ktorí podporovali prijatie Deklarácie a osočovali strany, ktoré za ňu nehlasovali. Na mnohých miestach Slovenska sa zapaľovali tzv. vatry zvrchovanosti a večer o 19. hodine sa rozozvučali zvony katolíckych kostolov.
O tri dni neskôr 20. júla 1992 aj v reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. Odôvodnil svoj krok slovami: "Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom."
Napokon sa Mečiar a Klaus na rokovaní v brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.
V nadväznosti na prijatie deklarácie schválil slovenský parlament 1. septembra 1992 Ústavu SR. Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.
