Oslobodením hlavného mesta Slovenska sa boje o vyhnanie okupantov z krajiny zďaleka neskončil. Vojská Červenej armády (ČA) a spojenci postupne vytláčali nemecké jednotky na slovensko-českej hranici smerom na západ. K posledným oslobodeným mestám na slovenskom území patril Holíč.

V dobovom dokumente Vojenského historického archívu v Bratislave je výpoveď Pavla Škodáčka. Vtedajší robotník Štátnej parnej píly v Holíči opisuje, aká tam vládla atmosféra, tesne pred príchodom frontu začiatkom apríla 1945.

"Vedeli sme, že ustupujúci Nemci budú chcieť zobrať všetko, čo by sa im mohlo zísť, a preto sme elektrické motory, hnacie remene, pohonné látky, oleje a iné dôležité veci zakopali. Ešte pred tým sme rozkopali všetky cesty vedúce ku skladu reziva," uvádza Škodáček.

Výpoveď doplnil slovami, že 8. apríla 1945, keď pripravoval drevo v hospodárskej škole, údajne malo byť určené pre kuchyňu prezidenta Jozefa Tisa, ktorý tam našiel na chvíľu útočisko počas úniku na západ.

"Tiso už ten obed, ktorý sa varil na tom dreve, nejedol. Asi o desiatej hodine prišli na nádvorie hospodárskej školy v Holíči dve nemecké vojenské autá, aké používali dôstojníci. O polhodinu sme videli, ako sa prezident lúči so svojimi vernými a sadal do prvého auta medzi štyroch nemeckých vojakov," píše sa v dokumente.

Tesne pred prechodom frontovej línie vraj na príkaz tamojšieho komisára obce porozdávali ľuďom zásoby potravín, aby o ne neprišli a obyvatelia mali nejaké jedlo. Podľa bývalého robotníka a neskoršieho straníckeho funkcionára sa v tom čase Skalický okres a konkrétne Holíč podobal nepriateľskému vojnovému táboru. Okrem ustupujúcich Nemcov sa tam vraj zdržiavali príslušníci Hlinkovej gardy a zanietení ľudáci.

"Niektorí vojaci sa 10. apríla 1945 preobliekli do civilných šiat a odchádzali z Holíča. Jedni smerom na Kúty a Bratislavu a druhí na Trnavu, prípadne smerovali za hranice do Rakúska," uzatvára svoju výpoveď Škodáček.

Holíč bol oslobodený Červenou armádou a rumunskými jednotkami 11. apríla 1945.