Viac ako deväť desaťročí trvajúcou históriou ochotníckeho divadla sa môže pochváliť obec Buzitka v okrese Lučenec, ktorá má aj v súčasnosti ako jediná dedina v regióne fungujúce ochotnícke združenie - Folklórny a divadelný súbor Dubkáčik.
„Začiatky ochotníčenia v našej obci siahajú do roku 1926, keď československí legionári, ktorí tu založili obec Bozita, vytvorili Spolek divadelních ochotníků. V tom istom roku odohrali svoje prvé štyri divadelné hry. Prvou z nich bola v réžii Václava Müllera hra Falešná kočička,“ priblížil organizačný vedúci súboru Matej Baláž.
Ďalším míľnikom divadla v Buzitke bol podľa neho rok 1938, keď južné územia Československa vrátane Buzitky pripadli Maďarsku a Česi museli z obce odísť. Tým dočasne skončilo aj ochotnícke divadlo, po vojne ho však obnovili miestni učitelia Ján Andrásy a Július Slanina, ktorý založil ochotnícky krúžok Slovan. Neskôr do začiatku 60. rokov to boli učitelia Milan Kliment a Andrej Eliáš.
V roku 1964 prevzali ochotníctvo v Buzitke manželia Mackovci, ktorí ho spolu riadili do 80. rokov. Po smrti Ladislava Macka pokračovala v tradícii už len jeho manželka Marta, ktorá divadlo viedla až do roku 2010, keď už mala 84 rokov.
Aj po obsahovej stránke prešlo ochotnícke divadlo v Buzitke viacerými obdobiami. Najprv sa hrávali klasické divadelné hry v troch či štyroch dejstvách. V 90. rokoch ochotníci prešli na krátke estrádne vystúpenia a vtipné scénky inšpirované vtedajšou televíznou tvorbou.
Na toto obdobie si spomína členka súboru Iveta Stančíková. „Robili sme hlavne menšie predstavenia a scénky. Keď som bola na materskej, chodievali sa na moje vystúpenia pozerať i moje deti, ktoré to trochu inšpirovalo a od piatich rokov začali hrávať aj ony,“ objasnila.
Ochotníkom v tom období bol i bývalý starosta Buzitky Stanislav Jačmeník. „Tradícia divadelníctva v našej rodine siaha až na úplný začiatok, teda do roku 1926. Moja mama vždy spomínala, že začiatky ochotníctva tu ako dieťa zažila aj česká herečka Květa Fialová a jej sestra Blanka, ktoré sa narodili v časti Ipeľka,“ zaspomínal si Jačmeník.
Ako pokračoval, manželia Mackovci sa vtedy do scénok snažili vniesť to, čo sa dialo v dedine, aby sa v tom ľudia mohli vidieť. „V roku 2000 vznikol samotný názov súboru Dubkáčik, pomenovaný podľa 500-ročného duba v chotári dediny. Vtedy sme sa začali viac zameriavať aj na folklórne tradície a vystupovať v krojoch,“ ozrejmil bývalý starosta.
Jeho nasledovníkom je syn Marian Jačmeník, ktorý hrával od roku 1998. „Spomínam si na jednu scénku, v ktorej som sa dokonca zranil. Hral som Bystrozrakého, mal som šatkou previazané oči a pri tom som si zlomil palec. Celé to však vyzeralo reálne a zožal som za to úspech,“ povedal s úsmevom Jačmeník, ktorý hrával divadlo aj so svojou rodinou.
Ďalší ochotník Svetozár Stančík sa pridal k súboru okolo roku 2017, keď ho oslovil zať. „Pripravovali sa na súťaž ľudových tradícií a potrebovali k tomu starších ľudí. Odvtedy zvyknem účinkovať v scénkach, kde treba takéto typy,“ ozrejmil.
Naopak, jednou z mladších členiek Dubkáčika je Vladimíra Malčeková, ktorá má ochotnícku tradíciu priamo v rodine. „Ochotníctvu sa venoval môj starý otec Anton Malček, ktorý hrával divadlo od 80. rokov. Zaujímavosťou je, že sa nikdy nenaučil ani jednu scénku naspamäť. Pomáhala mu šepkárka a vedel výborne improvizovať,“ priblížila Malčeková.
V súčasnosti má Dubkáčik dve zložky – detskú a dospelú. „Náš kolektív tvorí okolo 40 členov z Buzitky i okolia. Venujeme sa spracovaniu zvykosloví, obyčajov, tancov a spevov z nášho regiónu Novohrad, s ktorými sa úspešne prezentujeme na festivaloch po Slovensku,“ načrtol Baláž s tým, že pred dvoma rokmi vydali svoje debutové CD a pred rokom zverejnili svoj prvý videoklip.
