Očarenie slovenskou divadelnou klasikou, spätosť s vierou i s folklórnymi tradíciami - to boli a stále sú hlavné atribúty Divadelného ochotníckeho súboru Prameň, ktorý ťahá káru ochotníckeho divadla v Detvianskej Hute v okrese Detva už asi 20 rokov.
"Prameň sme síce založili v roku 2002, ale skupina ľudí, ktorá je v súbore dodnes, hrala divadlo v obci už v roku 1990. Nadviazali sme však na pôvodnú ochotnícku činnosť, ktorá tu bola už dlhé desaťročia pred nami," hovorí bývalý vedúci súboru Milan Václavík.
Pri vzniku súboru sa spolu s ďalšou členkou divadla Emíliou Kučerovou začali zaujímať o históriu ochotníckeho divadla v Detvianskej Hute, pričom v archívoch Matice Slovenskej narazili na viacero zaujímavých článkov, ktoré približovali ochotnícku činnosť v Detvianskej Hute od samého začiatku.
Prvým predstavením, ktoré sa hralo v obci, bol Betlehemský hlásnik. Premiéru mal 25. decembra 1919 a zorganizovali ho miestny farár Ján Baránik a učiteľ a organista Pavol Ružinský. V súdobých slovenských novinách sa začiatkom roku 1920 objavila aj krátka správa, že "...Pánu farárovi a organistovi srdečná vďaka, lebo pod jarmom maďarským, div, že sme tú našu slovenčinu nepozabúdali".
Veľmi činorodé bolo medzivojnové obdobie, keď boli do roka aj tri či dokonca štyri premiéry. Často boli cielené na najvýznamnejšie kresťanské sviatky. "Presné záznamy z tejto doby zanechal vo vtedajšej tlači náboženský spisovateľ a publicista Rudolf Nociar," pripomína Václavík.
V dedine sa však často hralo aj po druhej svetovej vojne a v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Už menej v nasledujúcom období. Všetko je zachytené v kronike divadla, ktorú divadlo z iniciatívy Milana Václavíka založilo a stále vedie.
"Už ani neviem, na čí podnet sa ochotnícke divadlo v roku 1990 obnovilo. Viem len, že ma vtedy ktosi požiadal, aby som skúsil zahrať jednu z postáv. Po tej skúsenosti som si však povedal, že už nikdy viac. Zažil som pri tom totiž veľa trémy a stresu. Na ďalší rok som však v divadle bol opäť a asi o dva roky som už prípravu novej hry organizoval spolu s pani Magdou Kretovou," spomína dnes Václavík s úsmevom.
Od roku 1990 nacvičili 22 hier, medzi nimi klasické divadelné "kúsky" od Ferka Urbánka, ale aj hry podľa Jozefa Hollého či Boženy Slančíkovej Timravy. Dve dokonca napísal sám vedúci a režisér súboru. "Najväčší úspech u obecenstva sme však mali s Kubom a so Ženským zákonom, ktorý mal už 27 repríz," podotýka Václavík.
Súborom pritom za ten čas prešlo 127 ľudí, od najmenších detí po dôchodcov. S hrami Strídža spod hája a Ježiško v závejoch absolvovali aj festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Boli však aj na krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca, (3. miesto Ženský zákon), celoslovenskom festivale Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši (1. miesto Ženský zákon). O rok neskôr na tom istom festivale získali 3. miesto s Kubom.
Zaujímavosťou súboru je, že kostýmami sú mu takmer vždy kroje. "Sme totiž nakazení slovenskou klasikou. Náš divák ju s obľubou prijíma. Kroj nám nie je vzdialený ani z pohľadu stále živých slávnostných procesií pri príležitosti cirkevných sviatkov," konštatuje šéf súboru Milan Pekár.
Ako hovorí Emília Kučerová, ktorá je akousi "dušou" divadla, kroje majú herci poväčšine po svojich predkoch alebo im ich požičajú susedia. "Máme tu však aj šikovnú krajčírku, pani Olšiakovú, ktorá nám časti krojov neraz aj sama ušije," dodáva.
