Slobodnú tlač a nezdevastovanú pravdu ako hodnotu žiadali pred 30 rokmi aj ľudia na hornej Orave. I keď bola Trstená počas Nežnej revolúcie podľa profesorky Márie Bielovej spiacim kráľovstvom, k prebudeniu došlo už koncom novembra v rámci celonárodného generálneho štrajku. Po počiatočných peripetiách sa k nemu pridali zamestnanci miestnej nemocnice, robotníci v závodoch ťažkého strojárstva a mnohí ďalší.
"Bol to mimoriadne pohnutý čas. Za totality som pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Keď som 17. novembra v noci prišla domov, počúvala som rozhlasové správy, naše i zahraničné. Z rádia som zistila, akým neopakovateľným spôsobom prišiel moment, keď sa každý občan našej vlasti mohol rozhodnúť slobodne bez strachu uvažovať, myslieť, rozprávať a konať podľa svojho svedomia," zaspomínala si Bielová. O týždeň neskôr vycestovala do Bratislavy s cieľom presvedčiť sa o atmosfére a skontaktovať sa s niektorými priateľmi.
V deň celonárodného generálneho štrajku, 27. novembra, zaklopala mladá zdravotná sestra na dvere riaditeľa nemocnice v Trstenej. "Povedala som mu, že zamestnanci si zaslúžia zhromaždiť sa rozhodnúť sami za seba, či pôjdu štrajkovať a akým spôsobom, alebo nie," priblížila pre TASR.
Ešte v ten deň zamestnancov telefonicky oboznámili, že sa majú zísť v spoločenskej miestnosti, kde sa dohodli o zapojení do štrajku. Diskusia bola podľa Bielovej veľmi korektná a slušná, diskutovali ľudia, ktorým záležalo na dobrej veci. Zamestnanci dávali vedieť svojim blízkym, že vedeniu nemocnice oznámili účasť na generálnom štrajku.
"Tento fakt veľmi povzbudil aj robotníkov v závodoch ťažkého strojárstva, v Tesle Orava a v strojno-traktorovej stanici. To, že zdravotníci idú do štrajku, bolo povzbudivé, boli totiž nepísanou prirodzenou autoritou. Na námestí sme povedali, že si prajeme zmenu, aby bol každý občan bratý vážne," načrtla profesorka o novembrových udalostiach na Orave.
Po štrajku začali Oravci pripravovať celoregionálny míting, spolupracovali pritom aj s Dolným Kubínom. "Na prvom mítingu sa zúčastnili herec s oravskými koreňmi pán Jaroslav Rozsíval a Štefan Hríb ešte ako študent. Druhý veľký míting sa konal v nedeľu 3. decembra za veľkej účasti ľudí z mnohých oravských dedín. Zúčastnil sa ho Ján Čarnogurský, prehovorili monsignor Viktor Trstenský a Štefan Šmálik a tiež viacerí aktivisti. Medzitým boli aj besedy na úrovni miest a obcí. Sála bola vždy plná, ľudia sa pýtali," dodala bývalá zdravotná sestra.
Podľa Bielovej na počiatku mítingov ľudia prišli a vydržali tam aj dve a pol hodiny. S odstupom času si však myslí, že to skôr bola skôr zásluha vtedajšieho celospoločenského nadšenia ako záležitosť citu či rozumového hodnotenia. V prvých hodinách a dňoch, keď sa ešte nevedelo, ako to skončí, sa podľa profesorky dali do pohybu ľudia svedomia. Tridsať rokov po revolúcií však nemá pocit, že by vzrástol cit pre to spoločné.
"Môžeme byť zodpovední za malý kúsok života a ani to nerobíme. Ja i moja generácia cítime zodpovednosť za to, ako sme sa vyrovnali s tým, že môžeme pre spoločné dobro niečo urobiť," hovorí.
Pre vtedajšiu zdravotnú sestru bol zo začiatku problém najmä striasť sa "opečiatkovania" z minulého režimu. "Som rada, že revolúcia tu bola. Každé voľby prežívam s tým, že mám šancu dať hlas podľa svojho svedomia, je to pre mňa veľký zážitok. Nikto nenesie zodpovednosť za moje skutky a slová, len ja sama," uviedla.
Priznáva však, že spočiatku mala o novom fungovaní na Slovensku idealistickú predstavu. "Myslela som si, že keď niekto dostane poverenie, najvyššia hodnota je pre neho tú dôveru rozvíjať. Moje prvé sklamania boli hneď v rokoch 1991 a 1992, keď som videla, ako mocensky sa niektorí ľudia správajú. A tí, ktorí mali mocenské postavenie pred revolúciou, boli ešte viac arogantní," zhodnotila Bielová s tým, že napriek tomu je za toto obdobie vďačná. S odstupom času sa však podľa nej udialo mnoho pozitívnych vecí, napríklad v školstve či v zdravotníctve.
"Každý má možnosť vybrať si. Všetci máme kus priestoru na to, aby sme to mohli realizovať. Tých prvých 30 rokov sa veľmi nepracovalo na svedomí. Premárnila sa šanca. Veľmi si prajem, aby sa najbližších 30 rokov celospoločensky pracovalo na zušľachťovaní svedomia," skonštatovala.
