Bývalý dramaturg Domu kultúry v Banskej Bystrici Maroš Krajčovič bol v pohnutých dňoch Novembra 1989 jedným z tých, ktorí vyšli z anonymity námestia, predstúpili pred tisícky ľudí na tribúne a informovali ich o udalostiach v Prahe. Žiadne sociálne siete či mobily. Počas pár dní, keď nikto nevedel, ako to všetko dopadne, bola možná jedine strohá komunikácia cez odpočúvané pevné linky, najistejší bol však osobný kontakt.
Ako pre TASR Krajčovič konštatoval, o tom, že sa niečo bude diať, vedel 16. novembra, keď ho informoval jeho známy, študent, že v Bratislave sa chystá protestný pochod študentov k Medzinárodnému dňu študentstva (MDŠ).
"Informácia sa objavila v ten večer aj v Televíznych novinách. Ten istý známy ma informoval, že sa bude niečo podobné diať v Prahe na MDŠ. O tom som sa dozvedel aj z niekoľkých telefonátov od známych. Bolo zaujímavé, že počas víkendu večer bolo prevzaté predstavenie z Národného divadla v Prahe a cez prestávku mimoriadne zaradili do vysielania príhovor vtedajšieho ministra vnútra, že sa štátom vedú fámy, ktoré nie sú pravdivé a MDŠ zneužilo niekoľko umelcov proti socializmu a na sebaprezentáciu. Vtedy to bolo jasné," spomína Krajčovič.
Ako dramaturg Domu kultúry vycestoval 19. novembra 1989 na služobnú cestu do Prahy. "Burza programov, na ktorú som išiel, sa nekonala. Večer som bol na demonštrácii na Václaváku a plný dojmov, rôznych svedectiev a vyhlásení, som odišiel domov. Keď som prišiel na protest na banskobystrické námestie, už bola vytvorená skupina ľudí na Pedagogickej fakulte, Študentské hnutie, a hneď ma pozvali na stretnutie na pôde fakulty. Tam som rozprával o zážitkoch z Prahy," pokračuje Krajčovič.
"Obavy? Strach? Určite, nejaký strach bol, ale nebol to ten primárny, že teraz sa mi niečo stane. Skôr som pociťoval strach, že ak tento zápas nevyhráme, v čom zostanú žiť moje deti. Nám bolo jasné, ako dopadneme, ak sa to nepodarí, nedotiahneme to k slobodným voľbám a k zmene ústavného článku o vedúcej úlohy KSČ," hovorí Krajčovič.
Po "nežnej" bol kooptovaný do vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR) a od júna, po vyhratých voľbách, sa stal poslancom SNR. Dnes pracuje ako metodik Stredoslovenského osvetového strediska v Banskej Bystrici pre divadlo a je dramaturgom festivalu Divadelná Chalupka v Brezne.
Keď ľudia, ktorí v pohnutých časoch stáli takpovediac v prvej línii, tvrdia, že komunistický režim bol na Slovensku priveľmi "zakonzervovaný" a občania neverili, že zmena sa dá ešte uskutočniť, Krajčovič súhlasí.
"Ľudia ani nie že neverili, ale mali strach sa prejaviť. Tomu sme pomáhali výjazdmi do fabrík a obcí, kde sme všetko vysvetľovali. Na generálny štrajk, ktorý sme pripravili aj v Banskej Bystrici, sme očakávali možno päť - šesť tisíc ľudí. Bolo veľkým prekvapením, keď prišlo plné námestie a boli to desiatky tisíc ľudí," dodáva Krajčovič.
Rovnako vníma aj tvrdenie historikov, že protagonisti Novembra '89 neboli pripravení vymeniť komunistov vo vedúcich funkciách. "Vysvetlil by som to tým, že my sme sa spoznávali za "pochodu". Cítili sme zodpovednosť, a preto sme boli, a potvrdilo sa, že oprávnene, ostražití k tomu, aby sme niekoho menovali do funkcií. No vedeli sme, že to musíme všetko zvládnuť. Väčšina ľudí nechápala podstatu toho, čo sa má udiať," vraví Krajčovič.
Na otázku aká, možno aj banálna spomienka mu z tohto obdobia utkvela v pamäti, reaguje: "Napáda mi jeden okamih. Bolo to v čase, keď sa mi zmenil život od základov a žil som len revolúciou, stalo sa to niekedy v marci. Boli sme v Bratislave a stáli na červenú pred prechodom. Do cesty vstúpil párik mladých ľudí, ktorí sa začali uprostred prechodu vášnivo bozkávať a mali nás 'na háku', že nám naskočila zelená. No nikto netrúbil a s úsmevom sme si uvedomili, revolúcia sem, revolúcia tam – život beží ďalej, a bez politiky. A to by sme mali mať asi na zreteli stále."
