Mechanizmus vodného mlyna v obci Vyšná Rybnica v okrese Sobrance, presahujúci tri podlažia, poháňaný Francisovými turbínami, je dôkazom technického umu. „Ak by budova spadla, mlyn ostane stáť,“ tvrdí dcéra pôvodného majiteľa Alžbeta Dolinová. Obnoviť národnú kultúrnu pamiatku považovala za svoju povinnosť. Jednak pre zachovanie dôkazu o precíznosti práce niekdajších majstrov pre budúce generácie a tiež na pamiatku svojho otca a deda.
Pôvodne drevený vodný mlyn kúpil od grófa Stáraya Dolinovej dedo Jozef Hochman po tom, ako sa vrátil z Ameriky. V roku 1922 ho však, ako hovorí Dolinová, zo závisti zastrelili a prevádzkovania mlyna sa ujal jej otec, vtedy len 18-ročný Vojtech Hochman. Neprajníctvo okolia voči „veľkopodnikateľovi“ sa prejavilo znova v roku 1946, keď mlyn podpálili. Zhorel do tla.
„Ja som sa narodila, keď ten mlyn zhorel. Otec sa potom rozhodol, že postaví nový, modernejší, na Francisove turbíny,“ priblížila počiatok histórie súčasného mlynského mechanizmu Dolinová s tým, že aby mohol otec svoj zámer realizovať, vzal si v banke úver vo výške 1,5 milióna korún.
Mlyn poháňaný Francisovými turbínami stavala Hochmanovi firma Poledniak Košice, v niekdajšej dobe známa zavádzaním moderných technológií. Ukončený bol v roku 1952. „Otec ich (turbíny – pozn. TASR) už však nepoužil, lebo sa to všetko zoštátnilo, zobralo. Ani ich nespustil. Otca dali do pracovného tábora do Jáchymova,“ priblížila rodinnú históriu Dolinová s tým, že v čase zoštátňovania bol jej otec režimom označený za kulaka.
Na snímke detail pôvodnej súčasti niekdajšieho mechanizmu mlyna v obci Vyšná Rybnica, okres Sobrance 14. októbra 2019. EASYFOTO TASR – Jana Ďurašková.
Aj keď sa už Vojtech Hochman nemal podľa jej slov z pracovného tábora nikdy vrátiť, po svojom návrate sa z lásky k práci zamestnal na miestnom družstve a mlyn prevádzkoval. Správcami mlynu sa stali Východoslovenské mlyny Košice. Keďže však podnik zistil, že mlyn kapacitne jeho potrebám nestačí, odovzdal ho do užívania miestnemu poľnohospodárskemu družstvu. To z neho urobilo najprv sklad obilia, neskôr v ňom uskladňovali umelé hnojivá.
Ako Dolinová ďalej vysvetlila, štátny podnik všetky mechanizmy, ktoré mohli byť prevezené a poslúžiť vo výrobe či už v Košiciach, alebo Prešove, rozobral a odniesol. „Namiesto toho, aby to neskôr, keď to už nepotrebovali, dali do múzea, nechali to zošrotovať,“ skonštatovala.
Proces vybavovania a zháňania dokumentov po reštitúcii bol podľa jej slov vyčerpávajúci, znova by ho neopakovala. Mlyn sa jej v roku 2007 nakoniec zrekonštruovať do čo najpôvodnejšej podoby podarilo aj vďaka projektu SPP Obnov si svoj dom. Na zachovanie kultúrnej pamiatky minula i všetky svoje úspory. „Žiaľ, nepodarilo sa mi, aby sa spustil, aspoň na ukážku. Chýbajú tam veci,“ dodala s tým, že ani turbíny, i keď celkom zachované, funkčné nie sú, keďže potok, ktorý k nim privádzal vodu, zahatali.
Vodný mlyn, i keď stojaci na „dolnom konci“ obce, je dnes jej dominantou. Súčasný majiteľ, Dolinovej syn Marián Dolina, by bol rád, keby sa mu časom, podľa finančných možností, podarilo zriadiť v obytnej časti mlynu malý penzión pre potreby návštevníkov Vihorlatských vrchov, Morského oka i samotného mlyna.
