FOTO: Zničená budova obecného úradu, poštového úradu a lesnej správy v obci Plaveč, okres Stará Ľubovňa. Archív Múzea SNP Banská Bystrica.
Druhá svetová vojna bola najväčšou pohromou v dejinách aj pre obec Plaveč na severnom Spiši. Dominik Lorek, ktorý sa roky venuje histórii obce, v rozhovore pre TASR uviedol, že v januári v roku 1945 udreli 24-stupňové mrazy a snehu napadlo po kolená, keď sa v tamojšom chotári stretli sovietski a nemeckí vojaci.
„Fašisti odetí do bielych uniforiem prišli do Plavča 18. januára 1945, keď už bola červená armáda blízko v Prešove. Nemci, ktorí ustupovali, vyhadzovali do vzduchu mosty, železničné koľajnice. Ľudia z Plavča neľahko odchádzali zo svojich domovov, na chrbtoch a na saniach niesli to najdôležitejšie, niektorí mali so sebou aj kravy. Skupina mužov, ktorým hrozilo, že ich Nemci vezmú so sebou, sa ukrývala v lese, iní obyvatelia strávili prvú noc v usadlostiach v časti Pastovník pod hradom,“ priblížil Lorek. Neskôr sa presúvali ďalej, do zdanlivo bezpečnejších úkrytov.
Prvé delostrelecké granáty podľa údajov, ktoré sa zachovali v kronikách, zasiahli panský dom uprostred dediny, niektoré obydlia na Gardoňovej ulici aj pri starej pošte. Plaveč horel a ľudia, ktorí nestihli ujsť, sa skrývali v pivniciach, pri vode alebo v rokline Diabolského jarku. Iní putovali až k Šarišskému Jastrabiu. „Všade bolo sovietske vojsko a jedna predná línia sa blížila k nemeckým zákopom na Kozeľci a Gľuzbargu. Nemci ustúpili v stredu 24. januára, streľbu počuli miestni už iba z diaľky a tak sa ponáhľali späť do dediny. V kronikách sa tiež píše, že po príchode videli zem rozrytú granátmi, tlejúce brvná a cítili zápach spáleného dobytka,“ dodáva Lorek.
Na snímke pomník k oslobodeniu obce v parku neďaleko kostola v starej časti obce Plaveč, v okrese Stará Ľubovňa. Plaveč 28. júna 2019. FOTO TASR - Milan Kapusta.
Počas vojnových dní zahynulo šesť Plavčanov, Mária Vrabľová-Bocková, Michal Šľosár, najmladšou obeťou bola 11-ročná Terézia Nemergutová – Baherčáková, umrel tiež Michal Varga prezývaný „chromý Miško“ a Ján Kosturko. „Annu Nemergutovú – Baherčákovú našli zamrznutú pri ceste medzi Vislankou a Pastovníkom. Vojnový požiar zničil 10 murovaných domov, 31 dreveníc, 56 stavísk veľmi poškodil, zhorelo tiež 145 stodôl s nevymláteným obilím a 67 šôp s hospodárskym náradím,“ konkretizoval škody Lorek.
Obyvatelia spomínajú v zachovaných dokumentoch aj na to, ako sovietskym vojakom dali všetko, čo im zostalo. Tým to napriek tomu nestačilo a vzali si aj viacero vecí z fary. Z rúk miestneho farára Jozefa Jurka dokonca vytrhli aj vzácny kalich so slovami „buď rád, že ti ostala hlava na krku.“
„Veľmi dobre si pamätám na tieto udalosti. Vysťahovali sme sa už 20. januára, to bolo v sobotu, do osady Pastovník. Mamka ostala dlhšie, lebo sme mali ešte dobytok a jalovinu pri dome. V nedeľu napoludnie sa na obzore vo východnej časti ukázalo lietadlo a spustilo dva také farebné balóny. To bol signál z ruskej strany na streľbu, ktorá aj hneď na to začala,“ spomína si na tragické udalosti Valentín Tomáš, ktorý mal v tom čase desať rokov.
S rodičmi, trojročnou sestrou a dospelým bratom šli potom cez kopec na Vislanku, brodili sa snehom v mraze, nevediac, čo ich čaká. Na niekoľko minút sa ukryli v dome, vedľa ktorého však spadla mína a tak museli utekať ďalej smerom na Pusté pole. Putovali asi 17 kilometrov a prišli do budovy vlakovej stanice. Ani tam sa im to však nezdalo bezpečné, tak sa presunuli cez kopec do obce Kyjov. „Tam sme prenocovali až do stredy, potom streľba prestala, tak sme vedeli, že front sa prevalil a ustupuje smerom na Starú Ľubovňu,“ dodáva Tomáš, ktorý poznal všetkých, ktorí pri prechode frontu obcou Plaveč zahynuli.
Po príchode späť do dediny videli, akú spúšť za sebou vojaci nechali, ich dom však ako zázrakom pustošenie prežil. Zhorela im však maštaľ a stodola. Tomáš spomína, že všetky okolité stavby ľahli popolom. „Veľa domov zhorelo, ale pánovi barónovi Gejzovi Alapimu Salamonovi ostalo všetko. To bolo dobré, pretože mal plné pivnice zásob a z tých potom žili všetci v dedine,“ upozornil Tomáš. Podľa neho trvalo niekoľko mesiacov, kým sa život miestnych ľudí ako tak dostal do bežných koľají. V malých skromných domčekoch často žilo viac rodín, aj v dreveničke u Tomášovcov sa niekoľko týždňov tiesnilo desať ľudí.
„Sám sa čudujem, že teraz často zabudnem, kde som dal kľúče, ale toto všetko si pamätám. Prežil som to ako chlapec a nikdy na to nezabudnem, ako tie 'kaťuše' vybuchovali v našej tesnej blízkosti. Bolo to ťažké, ale už mám 85 rokov, prežil som,“ dodáva na záver. Ľudia z Plavča sa z najhoršieho dostali svojpomocne, veľmi im však pomohli aj rodáci. V súčasnosti žije v obci, ktorá patrí medzi najväčšie v okrese, približne 1800 obyvateľov.
