Miestne nárečie a ľudová slovesnosť sú bohatstvom po našich predkoch, ktoré treba uchovať pre budúce generácie. Takouto pohnútkou sa riadi Terézia Kubániová, rodáčka z obce Zemplínska Teplica v okrese Trebišov. Je autorkou slovníka zemplínskoteplického nárečia i knižky zozbieraných príbehov v tomto jazyku. Aktuálne pripravuje rozšírené vydanie slovníka s podtitulom "Abo jak še dakedi u Keresture hutorilo". Zemplínsku Teplicu totiž volajú ľudia z tohto regiónu stále po starom – Kerestúr.
"Ľudová slovesnosť ma fascinovala už od študentských čias, žila som v rodine, kde sa rozprávalo ešte starým kerestúrskym nárečím. Veľa prísloví, porekadiel a slov som pochytila od mojej babky," uviedla Kubániová pre TASR. Jej slovník vydala obec v roku 2011 a obsahuje nielen slová, ale aj ľudové múdrosti, vinšovačky či dokonca zvolania a nadávky. Dnes 67-ročná bývalá učiteľka základnej umeleckej školy sa ich zbieraniu spolu s ľudovými piesňami a zvykmi začala venovať ešte ako študentka košického konzervatória. Nahrávať ich v tých časoch chodila po dedine s kotúčovým magnetofónom.
V obci v súčasnosti vie už len málo ľudí hovoriť pravým miestnym nárečím, aj staršie generácie, ktoré si ho pamätajú, ho miešajú so slovenčinou. Niektorí sa ním dokonca hanbia rozprávať. "Mladá generácia sa dnes skôr naučí anglicky. Ale ja si myslím, že človek by sa nemal hanbiť za svoje nárečie, odkiaľ vyšiel alebo kam patrí, ale mal by sa k nemu hrdo hlásiť," uviedla Kubániová, ktorá v obci viedla folklórnu skupinu a podnes sa venuje folklóru.
Na snímke Terézia Kubániová, autorka slovníka nárečia v obci Zemplínska Teplica (okr. Trebišov) a zbierky príbehov v tomto nárečí „Keresturski pripovidki“. Zemplínska Teplica 9. júla 2019. EASYFOTO TASR - Marián Holubčík.
Zemplínskoteplické nárečie má osobité výrazy, rozdiely vyniknú v porovnaní s inými dedinami. Výrazne iné nárečie má už susedná dedina Slanské Nové Mesto v okrese Košice-okolie, ľudovo volaná Ujvaroš či Ivaroš, ktorá už patrí do regiónu Abova. "Napríklad, u nás sa povie murovjanki - mravce a tam bramuški, u nás bocan – bocian a u nich goľa, u nás še odavalo a u nich sa stále vydavalo, u nás bolo vešeľe a u nich svadzba, my hutorime a tam bešeduju," porovnáva Kubániová.
V starých nárečových prísloviach sa odráža skúsenosť a múdrosť predkov, sú stále platné, len upadajú do zabudnutia. Jedno si autorka zvolila aj do úvodu svojho slovníka – "Chto druhoho rozum chasnuje, do svojoho ric ucira." To znamená, ako vysvetľuje, že keď niekto sa stále bude riadiť len radami iného, jeho vlastný rozum mu bude na nič. Ďalšími príkladmi sú "Ked najdze šľepi šľepoho, ta obidvojo spadňu do studňi." Alebo rada "Kedce ňešverbi, taše ňeškrab."
V knižke "Keresturski pripovidki" vydanej v roku 2013 Kubániová prerozprávala príbehy zaznamenané z ústneho podania starých obyvateľov vrátane svojej rodiny. Poviedky sú "otim coše u Keresture aj Keresturčanom stalo aboi ňestalo". Autorka sa pritom nevyhla určitým úpravám. "Keď si človek robí poznámky, tak tomu potom musí dať nejakú hlavu a pätu, niečo musíte, ako sa povie, aj prikrášliť, lebo som zistila, že žije veľa potomkov tých ľudí, ktorí sa tam spomínajú," priblížila. Materiálu má pritom podľa svojich slov na ďalšie tri knižky.
Rozšírený nárečový slovník by chcela Kubániová dokončiť v tomto roku. Prvé vydanie, ktoré vyšlo v 500 kusoch, sa rozchytalo. Obec ho dávala do každej domácnosti, na obecnom úrade ostal posledný nepredajný exemplár. "Plánujeme slovník opäť vydať, lebo je oň záujem, a to nielen zo strany našich občanov, ale oslovujú nás aj iní, aby sme im ho poslali na dobierku," uviedla starostka Zemplínskej Teplice Jozefína Uhaľová. Vydávanie takýchto knižiek podporuje. "Je dobré, aby ľudia poznali svoju históriu, aby sa zachovali tradície, aby to nevymizlo. Človek potom cíti takú hrdosť a spolupatričnosť so svojou obcou, myslím, že to k tomu prispelo," skonštatovala.
