Umeleckému spracovaniukože sa Trenčan Jozef Ďuráči venuje už takmer štyri desaťročia. Koža a výrobky z nej ho „opantali“ niekedy v polovici 80. rokov minulého storočia vďaka bačom z Oravy, Liptova, Horehronia, Podpoľania, ale aj z Valašska.
Ďuráči vtedy po návrate z vojenčiny začal pracovať ako majster odborného výcviku v ovčiarskej škole v Záblatí pri Trenčíne. Škola bola jedinou svojho druhu v Československu. Jej špecifikom bolo, že okrem žiakov denného štúdia sa do Záblatia chodili v zime vzdelávať aj bačovia z rázovitých ovčiarskych oblastí na Slovensku i na Morave.
„Bývali v záblatskom kaštieli, a keďže v zime mali dosť voľného času, po škole vyrábali krásne ľudovoumelecké predmety z kože. Bačovia boli chlapi, ktorí si všetko, čo sa dalo, dokázali vyrobiť sami. Vedeli robiť remene na zvonce, pastierske biče, bačovské opasky, krpce, pastierske kapsy. To bola vec, ktorá sa mi 'dostala pod kožu' a začal som skúšať vyrobiť prvé veci z kože. Bačovia mi pomáhali radami, dokonca mi zohnali prvé náradie,“ spomína umelecký remenár s tým, že ako folklorista mal k podobným výrobkom blízko, používajú sa ako rekvizity pri vystúpeniach.
Takmer všetky výrobky robí Jozef Ďuráči z kravskej hladenice – garbiarsky spracovanej hovädzej kože prírodnej farby. „Koža má postupne dostať tú svoju patinu tým, že sa nosí, premastí. Na všetky tie výrobky svieti Božie slniečko a napriek tomu, že už je odumretá, tá koža je stále živá. Prijíma slnečné svetlo a tak, ako sa opaľujú ľudia na slnku, aj koža sa opáli. Postupne dostáva takú medovú farbu a po rokoch nosenia dostane až takú gaštanovohnedú farbu,“ doplnil Ďuráči.
V minulosti bola podľa neho medzi remeselníkmi práca s kožou špecializovaná, existovali remenári, opaskári, prackári, krpčiari. Každý majster mal nejaký svoj okruh výrobkov. Ak chcú dnes fungovať, musia si vedieť urobiť všetko. „Robím pastierske a bačovské opasky, pastierske kapsy, biče – čápory, ktoré na konci strieľajú, krpce. Ale robil som aj pre poľovníkov púzdra na nože, patróny a pušky, poľovnícke kapsy a aj komerčné výrobky, ako opasky do nohavíc,“ priblížil s tým, že vyrába výrobky z kože aj pre folklórne súbory a skupiny.
Po Nežnej revolúcii došlo k oživeniu kožiarskeho remesla, ktoré, podobne ako iné remeslá, takmer pochoval boľševický puč v roku 1948. „Remeslá sa dedili z pokolenia na pokolenie a po roku 1948 bola prestrihnutá tá kontinuita, keďže každý remeselník bol považovaný za triedneho nepriateľa. Napríklad v Poľsku si to prestrihnúť nenechali,“ uzavrel Ďuráči s tým, že svoju dielňu budoval 30 rokov a v otcových stopách pokračuje aj jeho mladší syn Jakub.
