Uplatnenie si v minulosti našli v Košiciach remeselníci z rôznych oblastí, historické pramene hovoria aj o gombikárstve. Artikuly cechu košických gombikárov zo 17. storočia sa zachovali, samotné gombíky z ich dielní už nie. Pre TASR to uviedla Uršula Ambrušová z Východoslovenského múzea (VSM) v Košiciach.
Zameranie sa na túto výrobu prišlo podľa jej slov na územie dnešného Slovenska pomerne neskoro. Spôsobené to malo byť tým, že dovtedy sa používali gombíky potiahnuté látkou, ktoré si vyrábali krajčíri, a kovové gombíky sa zas vyhotovovali v dielňach mosadzníkov. Zmena nastala spolu s rozkvetom módy a s príchodom obdobia baroka a rokoka.
„Toto obdobie je charakteristické aj honosnosťou odievania. Gombikári vyrábali rôzne druhy gombíkov, na ich zhotovovanie používali zlato, striebro, hodváb, konskú a ťaviu srsť, vlnu, plátno, súkno, hodváb, nite, cverny, karmazín, čiže prírodné farbivo, ale aj drôty z farbených kovov, rohovinu a kožu. Formy potrebné na niektoré tvary gombíkov si tiež vyrábali sami,“ povedala s tým, že možno sa zachovali odevy, na ktorých sú výtvory z košických dielní.
Na snímke je cechová truhlica z roku 1777 zo zbierky Východoslovenského múzea v Košiciach, Košice, 14. júna 2019. EASYFOTO TASR - Diana Semanová.
V zbierkach VSM sa nachádzajú napríklad artikuly košických gombikárov z roku 1669, ktoré obsahujú deväť bodov, tie obsiahlejšie z roku 1759 ich majú 21. Tento dokument bol podobný u všetkých cechov, prevažne obsahoval nariadenia, ktoré museli jeho členovia dodržiavať.
„Napríklad museli chodiť na cirkevné omše aj na pohreby svojich členov. Pokuta bola aj za to, keď niekto zmeškal omšu. Veľmi prísne sa trestalo i to, keď niekto nadával, ohováral alebo si chcel prilákať zákazníkov. Tovariši mali dokonca zakázané sedieť s prekríženými nohami,“ uviedla s tým, že často išlo o zvláštne pravidlá, ktorých mohli byť aj stovky.
Cechové artikuly sú strohé na informácie týkajúce sa interných postupov prác. „Dosť si zakladali na zachovávaní tajomstva, čiže naučiť sa tomuto remeslu mal šancu len ten, ktorý sa chodil učiť. Niektoré body sa vôbec nepopisovali, zachovávali sa iba ústnou tradíciou,“ dodala. Vyzradenie tajomstva cechu sa prísne trestalo.
Cech gombikárstva patril podľa špecializácie do oblasti obúvania a odievania. „Dá sa povedať, že cechy tohto typu, ktoré sa vyskytovali na území Košíc a východného Slovenska, k nám prišli z Nemecka, neskôr na nich pôsobil uhorský vplyv,“ uzavrela Ambrušová s tým, že aj keď ozdobné a zároveň praktické gombíky boli vyrábané tiež pre ženy, v žiadnom prípade nemohli byť členkami cechov, tie boli výsadou len mužov. V súvislosti s trendom oživovania remesiel si Ambrušová vie predstaviť uplatnenie gombikárstva aj v súčasnosti.
