Od Levočskej vzbury uplynie tento mesiac 70 rokov. Takmer 300 ľudí z mesta i okolitých dedín prišlo v júni 1949 pred faru chrániť vtedajšieho levočského farára Jozefa Vojtasa pred zatknutím a odvedením. Dekan levočského dekanátu František Dlugoš pripomína, že komunisti chceli ľudí vyprovokovať k násilnostiam a prekaziť tak púť na Mariánsku horu. „Aj keď sa púť v tom roku nakoniec konala, vo väzniciach s neprimerane tvrdými trestami skončilo 52 ľudí,“ uviedol.
Po zavedení totalitného režimu po roku 1948 sa terčom útokov zo strany vlády stala cirkev. Komunisti sa snažili získať kontrolu najmä nad činnosťou katolíckej cirkvi, ktorá kládla najväčší odpor. Národné zhromaždenie prijalo zákony, ktoré mali viesť k priamej likvidácii cirkvi.
„Udalosti z júna 1949 sa radia k najdramatickejším konfliktom monopolnej socialistickej politickej moci nielen s cirkvou, ale aj s kresťanskou tradíciou a katolíckym vierovyznaním slovenského národa. Spiš bol už v tom čase štátnou ideológiou obviňovaný z klérofašizmu a protištátnych aktivít,” vysvetlil Dlugoš.
V máji 1949 začali miestni funkcionári zbierať podpisy na vyhlásenie tzv. katolíckej akcie. Tým, ktorí ju nepodpísali, hrozilo prenasledovanie. Tento počin viedol biskupov k vydaniu pastierskeho listu, v ktorom označovali akciu za nezákonnú, rozvratnícku a protikresťanskú. V nedeľu 19. júna 1949 väčšina kňazov aj napriek hrozbe trestného stíhania tento list prečítala veriacim počas bohoslužieb. Po návštevách štátnych úradníkov na farách sa veriaci začali obávať zatýkania kňazov, čo vyvolalo otvorené vzbury v približne 50 slovenských obciach. Najväčšou z nich bola Levočská vzbura.
„V Levoči išlo o protiprávne a ničím neodôvodnené zatknutie levočského farára, kanonika Jozefa Vojtasa. Takmer 300 ľudí prišlo pred faru brániť svojho obľúbeného a uznávaného dušpastiera. Pre zbytočnú horlivosť vtedajšieho predsedu komunistickej strany v Levoči sa spočiatku pokojný protest „rozhorel“ do otvoreného incidentu. Privolané policajné posily reagovali na spravodlivé rozhorčenie levočských veriacich neprimerane tvrdo a samy spôsobili chaos. Ešte tvrdší postup zvolili vtedajšie súdy, ktoré účastníkom Levočskej vzbury vymerali také vysoké tresty, ktoré boli v rozpore s vtedajším zákonmi,” priblížil Dlugoš.
Do väzenia sa dostali mladí chlapci, matky malých detí či živitelia rodín. Mnohí si celé tresty odsedeli vo väzniciach v Leopoldove či Ilave. Niektorí dostali v roku 1950 amnestiu, iným boli odpustené časti trestov. Po prepustení im na úrade pridelili nútené práce v bani a iné ťažké práce. Farára Jozefa Vojtasa počas vzbury neobvinili, Štátna bezpečnosť ho však zaistila v júli 1950 a väznený bol až do roku 1969.
Levočský dekan spoznal počas svojho pôsobenia v tomto meste takmer polovicu účastníkov odsúdených v vzbure. „Týchto farníkov som s úctou vyprevádzal aj do večnosti. Poslednou z nich bola pani Mária Repáková, najmladšia účastníčka dramatických udalostí. Mária Vilkovská dostala desať rokov tvrdého žalára napriek tomu, že bola v tom čase matkou niekoľkomesačného dieťaťa. Z otcov, ktorí svoju statočnosť zaplatili nesmiernym utrpením, si zaslúži spomienku Michal Hasaj. Bol uväznený a doma zostala manželka s dvomi maličkými deťmi,” upozornil Dlugoš, ktorý dal pri príležitosti 50. výročia udalostí osadiť v Bazilike sv. Jakuba pamätnú tabuľu s menami a výškami trestov odsúdených. Práve v blízkosti kostola sa Levočská vzbura odohrala.
„Tieto udalosti zostávajú stále platnou výzvou, aby sme sa nehanbili vyznať svoju vieru, hlásiť sa bez obáv k drahocennej mariánskej úcte a byť príkladom čistého kresťanského života,“ uzatvára levočský dekan.
