Aj so zatvorenými očami každý už pri prvom vkročení do dielne Anny Suchej spozná, čomu sa táto Novobančanka venuje. Maličkou dielňou tejto remeselníčky sa šíri vôňa kože, s ktorou pracuje od detstva. Šije nové a zachraňuje staré krojové kožúšky, ktoré boli kedysi súčasťou tradičného ľudového odevu.
Ako uviedla pre TASR, už od detstva ju bavilo maľovanie ihlou. Vyučila sa v kožušníckej škole, neskôr popri práci v zákazkovom kožušníctve stihla vyštudovať aj odevnú školu. Práve bohaté skúsenosti z vyšívania a zo zamestnania zúročuje pri svojej tvorbe. Veľa vecí sa podľa jej slov naučila aj od majstrov z Ústredia ľudovej umeleckej výroby, ktorí jej ukázali viaceré, menej známe techniky.
Šitie krojových kožúškov je pre Annu Suchú záľubou už približne 20 rokov. Hovorí, že táto práca nie je o zárobku. Ušitie jedného jej trvá aj tri mesiace. Väčšinou jej ľudia donesú starý kožuch, ktorý našli po svojich predkoch. Podľa originálneho námetu potom ušije nový. "Odvyšívam ho tak, ako sa dakedy nosil v mestách a v dedinách. Snažím sa, aby to bolo tak ako kedysi," pokračovala.
Práca s kožou je náročná, ornamenty vyšíva trojhrannou ihlou, pri práci používa náprstok. "Musím ho mať, lebo vpich by som bez toho neurobila," poznamenala s tým, že vyšívanie do kože si vyžaduje silu.
Ovčie kože si spracúva doma, pri ich výrobe jej pomáha manžel. Pravú kožu používa aj na zdobenie. V jej dielni nemajú umelé koženky miesto. Na zošívanie jednotlivých kusov používa šijací stroj, zvyšok je poctivá ručná práca.
V dielni Anny Suchej visí niekoľko kožuchov, ktoré reprezentujú bohatú paletu slovenského ľudového odevu. Možno tu nájsť kožuštek z Novej Bane, Detvy, Hrochote, Ždiaru, Pohorelej, Zázrivej, Kežmarku, Starej Ľubovne, Cerova či obcí v okolí Žiaru nad Hronom.
Svoje zručnosti predvádza aj na folklórnych podujatiach, v budúcnosti by chcela robiť aj kurzy. Jej želaním je odovzdať remeslo aj druhým. Kým ešte pred niekoľkými rokmi bolo remeslo skôr zaznávané a ľudia mu nevenovali až takú pozornosť, dnes sa podľa pani Anny teší väčšiemu záujmu. "Keď som začala pred viac ako 20 rokmi chodiť na remeselné trhy, tak to ľudí až tak neoslovovalo. Ľudia neverili, že som to robila ručne. Teraz je to ľuďom vzácnejšie, viac ich obdivujú a vracajú sa k tradíciám," podotkla.
S požiadavkou o ušitie kožúška sa na ňu často obracajú aj mnohí starostovia slovenských obcí, ktorí chcú kroj z danej dediny uchovať aj pre budúce generácie. Veľakrát sa však stane, že žiadny zachovaný nemajú a tak prichádzajú na rad staré fotografie. Aj z nich vie pani Anna "odčítať" strih, farbu či ornamenty jednotlivého odevu.
