Od detstva sa učila tkať dnes 72-ročná Otília Kadašiová, ktorá zbierku tradičných ľudových nástrojov pri spracovaní ľanu, konope, vlny i bavlny prezentuje v Kúdeľnej izbe v Strečne.
"Pamätám si, že krosná boli aspoň raz do roka zložené, postrihali sa staré handry a urobil sa koberec. To bola taká recyklácia. Nevyhadzovalo sa ako teraz, keď sú plné kontajnery nových handier. Ja som si napríklad ešte aj plachty do výbavy utkala. A vždy som chcela utkať niečo iné ako plachtu alebo koberec. Niečo iné ako to, čo mamky museli robiť. Lebo keby netkali, tak by mali deti holé," povedala Kadašiová.
Tkaniu sa začala intenzívnejšie venovať od roku 1994, keď pred dôchodkom prišla o prácu a dostala sa do Ústavu sociálnej starostlivosti na Straníku v Žiline. "Tam sme začali robiť na krosnách a ešte sa trojo krosien dorobilo. Navliekať, spustiť a tkať, to som vedela. Len tú osnovu vyrobiť, čo je jedna z najdôležitejších robôt, som sa musela doučiť. Ja viem len tak, ako ma staré tetky naučili. Toto drž takto, toto nesmieš takto a toto musíš. Viem to ozaj starým spôsobom. Mám knižky, ale len na pozeranie. Ja to mám podľa toho, ako dá rozum. Treba tiež mať trošku aj fištrón - rozmýšľať, čo od toho chcem. Čo to má robiť a ako to docieliť," vysvetlila.
"Utkať sa dá čokoľvek. Tkali sa božské rúcha ešte na hore Olymp, tkali sa kráľovské rúcha. V každej rozprávke, keď si princ príde pýtať nevestu, tak donesie zlato, drahé kamene a drahé látky. To sú tri veci, ktoré sa vždy cenili, aj sa ceniť budú. Plátno sa dokonca používalo ako platidlo. Preto je to plátno, lebo sa s ním platilo," podotkla Kadašiová.
Tkať učí ľudí, ktorí o to prejavia záujem. "Chodím po ústavoch, tam to naučím. Málokde sa to ujme. Viem, že to nie je robota na dnešnú dobu a pre každého. Lebo na to treba mať, povedala by som, bunky a musí to človek chcieť. Staré ženy chodia do Kúdeľnej izby načerpať mladosť. Hovoria, že ony to robili, no už to nechcú robiť ani za svet. Ale teší ich, keď to len vidia," skonštatovala Kadašiová.
Dnešné ženy vedia podľa nej napríklad aj vyšívať, ale nechce sa im. "Vytratil sa nielen remeselný fortieľ, ale aj trpezlivosť. Ja som sa chcela naučiť priasť. Tak som išla za starými tetkami, ukážte mi to. A ony mi povedali: ani mi to neukazuj, lebo by ma z teho zase šľak trafel. No a musela som sa to naučiť sama. Dovtedy som to skúšala, kým som na to neprišla. Zobrala som starý kolovrat a kade sa mi videlo, že nitky išli, kade sa navliekali, tam to bolo vydraté. Podľa toho som na to prišla. Teraz chodím po škôlkach, po školách, po jarmokoch a ukazujem, ako sa z ovečkinej nôžky stane ponožka," dodala Kadašiová.
Zachovávanie tradícií sa podľa nej nedá ohodnotiť peniazmi. "Jednoducho to robím. Mne to nikto nekázal, nikto to odo mňa nechce, ani mi nikto nechce na to dať. Ale ja to robím tak, ako viem. Na druhej strane chcem, aby si to ľudia viac vážili. Nielen mňa, ale všetkých remeselníkov. Aby si za to niečo zaplatili. Lebo dnes ľudia len daj, daj, daj. Však máš, však to vieš a ty si predáš. Ale napríklad, keď predvádzam pradenie, nepredám nič," uzavrela Kadašiová.
