V areáli niekdajších železnorudných baní v Smolníckej Hute v okrese Gelnica nie sú takmer žiadne stopy po baníctve. V oblasti pritom táto história siaha do 13. storočia. Sedemdesiatdeväťročný Jiří Krušina si však dobre pamätá na to, ako mu do práce stačilo prejsť len cez cestu. Ako pre TASR povedal, spomína na to rád, aj keď to bola ťažká práca.
V obci žije od roku 1964, keď sem z Čiech prišiel za manželkou. Rok pracoval v bani, pre zdravotné dôvody potom v úpravni na údržbe. „Tam som robil od roku 1965. Bola to ťažká robota, provizórna prevádzka, drevené budovy. Ako sa hovorí, bojové podmienky. Spracovávala sa tam ruda, mlelo sa a drvilo. Išlo to cez tyčový mlyn, triediče a flotátory, kde sa oddeľovala síra od medi,“ povedal s tým, že sa ťažila pyritová ruda, ktorá obsahovala síru, meď i stopové prvky zlata a striebra. „Meď sa odvážala do Krompách a tam potom oddeľovali striebro a zlato od medi. Síra išla do vagónov,“ spresnil.
Doteraz si pochvaľuje pracovný kolektív. Nepríjemnou udalosťou, na ktorú si spomína je požiar úpravne vo februári 1966. „Každý si myslel, že bude koniec. Používalo sa tam nehasené vápno a od toho začalo horieť, lebo pod drevenými schodmi bolo roztrhnuté vrece. Po tých drevených trámoch bolo plno prachu od síry, zdola hore to horelo raz - dva,“ opísal.
Celá úpravňa sa musela postaviť nanovo. Dovtedy rok pracovali pod holým nebom. „Aj tak to už bola ťažká robota – zima a mokro. Všetko sa robilo s vodou a stále bol prievan. Zdraviu to veľmi neprospievalo,“ povedal s tým, že kĺby to cítia aj teraz.
Baňu i úpravňu zatvorili pre nerentabilnosť v decembri 1989, podľa neho to bola škoda. „Boli to všelijaké pocity, len nie dobré. Človek vedel, že ľudia strácajú robotu a nikde na okolí nie je. Bolo to ťažké“, dodal Krušina.
Obyvateľka Smolníckej Huty Blanka Čechová pripomenula, že aj jej otec a starý otec boli baníci. „Chlapi často trpeli silikózou, čo je choroba pľúc. Môj starý otec ju mal tiež. Tí prví baníci, ktorí vŕtali, nemali ešte prívod vody do vrtných tyčí. Robilo sa nasucho a všetko sadalo na pľúca,“ vysvetlila. Ako uviedla, v banskom areáli nezostalo nič, pripomína ho len betónový most.
Potvrdil to aj starosta Marián Pohly. „Dnes už mladí ani nebudú vedieť, že tu nejaké bane existovali. Nič sa nezachovalo, všetko sa rozkradlo. Neostala tu ani veža, zmizlo to z povrchu zemského,“ uzavrel s tým, že obec a jej obyvatelia sú približne na 700-ročnú históriu baníctva hrdí.
