Oheň patril u Slovanov k posvätným živlom. Ľudia sa ho báli a mali ho v úcte. Je spájaný s mužským princípom a jeho protikladom je voda. Slovenské príslovie hovorí o tom, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Presvedčili sa o tom už v dávnych časoch aj starí Rimania, ktorým mesto ruinovali obrovské požiare, a tak im nezostávalo nič iné, ako zakladať prvé organizované hasičské stanice, tzv. prefectures urbi. "Posádku tvorilo do 500 otrokov. Stanice sa zriaďovali za mestom. Hasilo sa vtedy len vodou, ktorá bola čerpaná z fontán, studní a riek, a tlmičmi, ktorými sa oheň utláčal," objasňuje pre TASR etnologička Katarína Nádaská.
Pre Slovanov bolo všetko, čo súviselo s ohňom, posvätné. "Keď počas búrky udrel do stromu blesk a ten zhorel, ostatkom dreva po ohni sa hovorilo Perúnovo drevo. Takýto kus obhoreného dreva sa bral domov, pretože sa považoval za posvätný amulet. Verilo sa, že bude ochraňovať dom pred požiarom," dopĺňa etnologička. Okolo bleskom zapáleného domu v minulosti obiehala aj nahá panna. Symbolicky bola ponúknutá ako obeť ohňu a dom sa nechal dohorieť. Ale pálili sa aj posvätené hromničné sviečky, ktoré takisto mali ochraňovať dom od úderu blesku a následného požiaru.
Oheň sa od nepamäti spája aj s kohútom. Prenesené pomenovanie červený kohút nás odkazuje ešte do čias, keď Slovania uctievali staroslovanského boha hojnosti a úrody Svantovíta. "Jeho symbolom bol práve kohút, ten predstavoval hojnosť a bol symbolom slnka, ohňa. Dodnes sa zachovalo pomenovanie "červený kohút kikiríka" pre označenie požiaru. Je to teda odkaz na staroslovanskú úctu k ohňu a slnku," približuje Nádaská.
Patrónom hasičov sa stal dôstojník rímskej armády, ktorý zomrel mučeníckou smrťou za čias cisára Diokleciána. "Legendárne skutky hovoria, že sa vzdal v Lorchu vojakom z Aquilína, keď chytali kresťanov. Vojaci ho dvakrát zbičovali, napoly zodrali z kože, posadili do ohňa a hodili do rieky Enns s mlynským kameňom okolo krku. Jeho telo našla a pochovala nábožná žena. Po čase jeho pozostatky preniesli do augustiniánskeho opátstva svätého Floriána blízko Linzu, neskôr do Ríma. Pápež Lucius III. dal v roku 1138 niektoré z relikvií tohto svätca poľskému kráľovi Kazimírovi a biskupovi Krakova. Od toho času je Florián považovaný za patróna Poľska, ale aj Linzu, Horného Rakúska a hasičov," vysvetľuje Katarína Nádaská. Kult patróna hasičov bol neskôr rozšírený po celej strednej Európe.
Na našom území sa tradícia dobrovoľného organizovaného hasičstva začala písať až v 18. storočí. V Uhorsku v roku 1788 vydal cisár Jozef II. prvý požiarny poriadok. V roku 1888 vstúpilo do platnosti nariadenie, podľa ktorého mali byť v každej obci s vyše 50 domami zriadené hasičské zbrojnice. Najstarším hasičským zborom z tých čias je Dobrovoľný hasičský zbor Bratislavy, ktorý založili v roku 1867. "Byť hasičom bolo privilégiom slobodných mládencov i schopných ženatých mužov. Mali mať čistý morálny profil a vysoký kredit v obci," objasňuje Nádaská.
Postupne sa hasičské zbory budovali v každej obci. Kde nemali hasičov, držali aspoň obecného hlásnika, ktorý ľudí zburcoval pri prvom náznaku požiaru. Hasiči neskôr pomáhali aj pri živelných pohromách. Okrem toho organizovali verejné vystúpenia, zúčastňovali sa na cirkevných slávnostiach, štátnych oslavách, zapájali sa do osvetovej činnosti a veľkou mierou prispeli k rozvoju slovenského ochotníckeho divadla.
