Tradičnú pastiersku kultúru zničila, či skôr zabila, totálna a ťažká lenivosť, ktorú priniesla táto doba a naša generácia. Tvrdí to prvý cechmajster Cechu slovenských gajdošov Ľubomír Tatarka a zdôrazňuje, že ak to takto pôjde ďalej, o päť rokov sa už nenapijeme ani žinčice.
Na prstoch jednej ruky sa dajú spočítať gajdoši na Slovensku, ktorí vedia nielen hrať na tomto hudobnom nástroji, zapísanom v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale kvalitné gajdy aj vyrobiť. Pritom dokázať zhotoviť a hrať na fujarách či píšťalkách, rovnako, ako naši predkovia. Tatarka žije ako oni.
"Tomu všetkému ma naučil starký, ako decko som sa držal vždy pri ňom. Peňazí doma nebolo, a keď chcel dať hračku, vyrobil ju. On ma naučil robiť s drevom, ovládal hádam tisíc remesiel. Gajdy som videl prvý raz ako malý chlapec a už v 13 rokoch som vyrobil prvú kozičku na gajdy," spomína.
Ako chlapca ho fascinovala tradičná hudba, nástroje a s tým spojený život ľudí. Vymenúva starých gajdošov i fujaristov, ktorých má v nesmiernej úcte, a od ktorých sa takisto podučil ľudovému majstrovstvu, ktoré dnes prezentuje na rôznych folklórnych festivaloch a stretnutiach gajdošov.
"Črpáky som robil už ako dieťa. Chodili sme po salašoch, od Zvolena po Valaskú ich bolo vtedy aj 80. A dnes? Táto generácia, do ktorej patrím i ja, zničila, zabila túto kultúru, v ktorej sa vyžívam a obdivujem to bohatstvo umu, čo mali tí ľudia. Pokojne mohli prednášať na školách. Moja stará mater a otec mali len pár zím školy. Keď starého otca trstenicou zmastil maďarský učiteľ, lebo nepozdravil po maďarsky a prišiel domov zakrvavený, jeho otec mu povedal: Nič môj chlapčok, do školy viac nepôjdeš, pekne budeš tu na majetku robiť. Pásol dobytok, robil bíreša a pri takejto robote sa najviac naučil," hovorí Tatarka.
Všetko, čo mu po ňom zostalo, dodnes opatruje. "Keď som mu vravel, starký, veď si sadni, on mi odpovedal, nie, lebo keď stojím, mám blízko do neba, ak si sadnem, mám blízko do postele a odtiaľ vieš, kde... To je múdrosť tých ľudí. Mal 96 rokov, keď zomrel. Každé ráno chodieval na špacírku, klobúk na hlavu, ruky za seba," spomína prvý gajdošský cechmajster zo Slovenskej Ľupče.
Tatarka učí mladých nádejných gajdošov, ktorí k nemu pravidelne dochádzajú na hodiny. Učí ich v izbičke, ktorá je malou výstavnou sieňou s 320 črpákmi najrôznejších vyhotovení, pastierskymi palicami i zo zahraničia, valaškami či rezbárskymi nožmi, nástrojmi a samozrejme gajdami. Na dvore mu visia kozie kožky vyplnené senom, ktoré ich formuje, aby z nich neskôr boli kvalitné mechy.
"Mladí sa celkom slušne chytajú, ale neponímajú to tak, že zachovávať tradície, skôr sa chcú prezentovať a upozorniť na seba, a to platí aj pre fujaristov," poznamenáva Tatarka. Ťažké srdce má na ľudí, ktorým je bližšie skôr to cudzie, než to typické, slovenské.
"Zoberte si len takú architektúru. Pozrite sa, ako hlboko sme padli. Z našich nádherných malých dreveníc vychádzali krásni ľudia, spisovatelia, poeti. Choďte teraz na detvianske lazy, ja som sa tam kedysi prechádzal ako po raji nebeskom. Dnes? Taká vežička, onaká, španielska hacienda. Choďte do Hriňovej, pod zjazdovkou uvidíte tirolský barák. V Hriňovej! Našu architektúru nám kedysi svet závidel. Slovák akoby to, čo je slovenské, nenávidel, a to cudzie mu bolo najbližšie," konštatoval gajdošský cechmajster.
