František Žovinec z obce Selec v Trenčianskom okrese dostal do vienka herecký a muzikantský talent. Jeho otec i starý otec boli primášmi miestnej ľudovej hudby, ktorá má v Selci už 170-ročnú tradíciu. Napriek tomu, že nemal hudobné vzdelanie a pracoval ako strojný zámočník v trenčianskej spoločnosti, v rodnej obci na úpätí Inovca zanechal nezmazateľnú folklórnu, no najmä ľudskú stopu. Zomrel v roku 2017.
Podľa slov dcéry Františka Žovinca Júlie Vlkovej nemohol jej otec chýbať na žiadnej akcii, ktorá sa v obci s rázovitým nárečím konala. Herecký talent využil v miestnom ochotníckom súbore, muzikantský talent uplatnil v miestnej dychovej hudbe i v podnikovej dychovke vtedajšej spoločnosti TOS Trenčín. Svoj život však spojil predovšetkým s ľudovými tradíciami a folklórom.
"Do Selca začali chodiť pracovníci Slovenskej akadémie vied, ktorí robili výskumy, čo z pôvodného folklóru sa v obci zachovalo. Oni dali impulz k založeniu folklórnej skupiny. U nás v dome sa stretávalo niekoľko starší ľudí z dediny, rozprávali o zvykoch, spievali piesne, neskôr pripravovali jednoduché vystúpenia. Vtedy asi nebola v dedine taká miestnosť, kde by sa mohli stretávať, a tak sa to všetko dialo u nás v kuchyni. V tom čase sa obnovovala aj dychová hudba a tá nacvičovala hore u nás v manzarde. Ja som bola ešte malá, no mama hovorievala, že keď treskli na bubon, vždy ma zobudili," spomína si na detstvo Vlková.
František Žovinec spolu s niekoľkými priateľmi založil folklórnu skupinu Selčan, v roku 1969 sa stal jej vedúcim. O dva roky neskôr založil detskú folklórnu skupinu Selčanka. Až do svojej smrti bol jediným vedúcim a jediným choreografom oboch telies, ktoré obec preslávili po celom Slovensku. Celý život zasvätil folklóru a v pozitívnom slova zmysle ním opantal nielen svoju rodinu, ale celú obec. Folklórna skupina Selčan začala zbierať jedno ocenenie za druhým, pozývali ju na najvýznamnejšie folklórne festivaly.
"Folklóru sa podriadila celá rodina, dovolenky sme plánovali tak, aby sa nekrížili s podujatiami, na ktorých sme mali vystupovať. Do folklóru vtiahol v podstate celú obec. Zrejme nie je v celej dedine ani jediný dom, z ktorého by niekto netancoval. Dokázal ľudí zburcovať. Jednoducho neustále chodil medzi ľudí, volal ich k sebe domov, to svoje si porozprával a nadchol ich pre svoju vec. U neho sa dvere nezatvárali, málokedy, keď som tam prišla, bol doma sám. Skrátka, mal v sebe tú charizmu, že mu ľudia nedokázali odolať," doplnila dcéra.
S folklórom bol František Žovinec až do posledných chvíľ svojho života. Podľa dcéry sa celý život nesťažoval na zdravotné problémy, k doktorom nechodil, všetko liečil preventívne "štamprlíkom" slivovice. Manželke vraj často hovoril, že ona minie viac peňazí na lieky, ako on v krčme.
"Nikdy nehovoril o smrti, človek si myslel, že je nesmrteľný a bude tu večne. V lete roku 2017 ešte vystupoval vo Východnej, bol zaradený v kategórii Nositelia tradícií. V júli dostal teploty, skončil v nemocnici. Po pár dňoch išiel za doktorkou na pľúcnom a chcel od nej, aby ho za tri dni vyliečila, pretože mal ísť vystupovať do Kokavy. V septembri už úplne chradol, no nezabudol nám pripomínať, že musíme ísť vystupovať do Bánova. V nedeľu po vystúpení sme ho boli ešte navštíviť, všetko sme mu porozprávali a do rána zomrel," dodala dcéra s tým, že na pohrebe bolo v Selci toľko ľudí, že dopravu musela riadiť polícia.
Napriek tomu, že s folklórom prebrázdil František Žovinec každý kút Slovenska, jeho korene boli vždy v rodnom Selci. Nikdy nemal ambície odísť niekam "vyššie", k rodnej hrude bol prirastený, podobne, ako takmer celá jeho rodina. S manželkou vychoval tri dcéry a jedného syna, mal 10 vnúčat, 11 pravnúčat, no najmä stovky priateľov a známych, ktorí boli pre neho rovnako rodinou.
Mal otvorené srdce a dvere pre každého, nerozoznával ľudí podľa veku či postavenia, ku každému mal pokoru a úctu. Ešte pár dní pred smrťou rozmýšľal, s akým programom vystúpiť na budúcoročných festivaloch, akú pieseň nacvičiť s dôchodcami, o čom napísať článok do novín.
Folklórne tradície v Selci sú podľa dcéry Františka Žovinca živé aj po jeho smrti. Uchovávajú ich nielen jeho deti a vnúčatá, ale v podstate celá obec. "Jeho odkaz je tu s nami každý deň. Vždy, keď máme úspech na nejakom festivale alebo vystúpení, povieme si všetci – dedko by bol rád," uzavrela Vlková.
