Alexander Andrejevič Ljubimov má veľký podiel na rozvoji kultúrneho života v Medzilaborciach. Venoval sa aj včelárstvu, záhradkárstvu či liečiteľstvu. Nielen svojimi radami pomáhal tamojšiemu obyvateľstvu, ktoré naňho dodnes nahliada s úctou.
Najväčšou pamiatkou na neho v Medzilaborciach zostala Základná umelecká škola (ZUŠ) Alexandra A. Ljubimova, ktorá tento čestný názov získala v roku 1999. Je pokračovateľkou hudobnej školy, na ktorej bol niekoľko rokov riaditeľom a na vybudovaní ktorej mal veľké zásluhy.
"V roku 1955 založil hudobnú školu v Medzilaborciach a môj otec bol pri tom," zaspomínala pre TASR jedna z pedagogičiek Nadežda Jalčová, ktorá do školy nastúpila rok po tom, ako z nej Ljubimov odišiel. "Osobne som sa s ním nestretla, ale môj otec o ňom rozprával ako o veľkom človeku, ktorý bol veľmi ľudský, mal rád deti a ľudí," poznamenala.
Na snímke kreslený portrét Alexandra A. Ljubimova. EASYFOTO TASR - Michaela Zdražilová
Ljubimov sa narodil na Done v Rusku a na východ Slovenska sa dostal v roku 1925 po štúdiách v Prahe. Najprv pôsobil v dedinách v okolí Medzilaboriec, neskôr aj v samotnom meste i susednom Humennom.
"Miestnym pomáhal sadiť stromy, venoval sa včelárstvu, bol aj ľudovým liečiteľom," priblížila Jalčová. Že sa venoval aj tejto sfére, pre TASR potvrdila jeho dcéra Viera Červeňáková. "Do Humenného k nemu chodili ľudia z dedín, kde pôsobil, pre bylinky," ozrejmila. "Otecko bol dôsledný a neskutočne citlivo pristupoval k ľuďom. Vedel poradiť, bol neuveriteľne dobrý, obetavý a ústretový," dodala.
Podľa jej ďalších slov veľmi pomáhal svojim študentom. Ako sa uvádza v publikácii vydanej k 100. výročiu jeho narodenia, chodil za nimi až na pastviny a aj tam ich učil. "Posielal dedinské deti na stredné a vysoké školy, na konzervatóriá i univerzity. Vybavoval pre nich štipendiá i rôzne výnimky," píše sa v knižke. "Jeho žiaci o ňom hovorili, že bol nielen učiteľ, ale aj otec," zaspomínala Jalčová. Okrem iného písal aj učebnice. Svoju väzbu na rodinu Ljubimovcov doplnila tým, že poznala jeho tri dcéry a syna, ktorý ju dokonca učil na vysokej škole v Prešove.
"Pán Ljubimov mal manželku z Čabaloviec, odkiaľ pochádza môj manžel. Môj nebohý svokor často rozprával, ako sedela v sade a pekne maľovala. Keď žili v Medzilaborciach, bývali v dome, kde bývam teraz ja," uviedla s nadšením. Oceňuje, že meno Ljubimov zostalo v Medzilaborciach. "Škoda, že sa nepodarilo, aby aj jedna ulica bola po ňom pomenovaná," uzavrela.
Vzťah k hudbe v celej rodine pripisuje Viera Červeňáková práve svojmu otcovi, ktorý sa venoval strunovým hudobným nástrojom. "V povojnových časoch nebolo také jednoduché žiť ako teraz a on pokladal za samozrejmé, že sme museli mať doma nástroje," spomenula s tým, že v roku 1946 im kúpil klavírne krídlo. "Kde otecko pôsobil, robil mimoškolskú činnosť, čo sa týka hudby," dodala.
Mama sa zas venovala šitiu krojov. Na to, ako všetko pri štyroch deťoch a podmienkach, aké v tej dobe boli, stíhali, sa pozerá s obdivom dodnes. "Povedali mi (miestni obyvatelia, pozn. TASR), že bolo pre túto lokalitu požehnaním, že tam taká rodina pôsobila. Keby rodičia neodovzdali toľko, tak by takáto pamiatka po nich nezostala," skonštatovala. Posledným miestom jeho pôsobenia bol Prešov, kde sa spolu s manželkou presťahoval za deťmi.
