Hojnému výskytu stromov – klenov vďačí za svoje pomenovanie obec Klenovec v Rimavskosobotskom okrese. Tvrdí to historik Leon Sokolovský vo svojej publikácii Stručné dejiny Malohontu do roku 1803, kde priraďuje Klenovec k sídlam, ktoré naši predkovia pomenovali podľa starých lesných a územných celkov.

„Dedina založená západne od Hnúšte sa nazýva po tamojšom lesnom priestore, kde rástlo pomerne veľa klenov – Klenovec,“ ozrejmil historik s tým, že v minulosti bola ťažba a spracovanie dreva v chotári tejto dediny významnou výrobnou činnosťou.

Prvá písomná zmienka o Klenovci pochádza z roku 1340, neskôr patril do hajnáčskeho hradného panstva či Felediovcom. V druhej polovici 15. storočia podľa Sokolovského do regiónu Klenovca prišli rusínski valasi, ktorí tam našli vhodné prírodné podmienky pre svoj pastiersko-dobytkársky spôsob života a hospodárenie.

Historik tiež spomína Klenovec ako jednu z lokalít v Malohonte, kde sa od konca 18. storočia najviac pestovali zemiaky a bývala tam i dobrá úroda hrušiek. Význam Klenovca podľa neho zdôrazňuje i fakt, že na prelome 18. a 19. storočia bol spolu s Rimavskou Sobotou a Tisovcom jednou z troch obcí v regióne, kde fungovali až tri mlyny.

Časť dejín tejto veľkej dediny je spojená i baníctvom, keďže v jej chotári sa nachádzali zlaté a medeno-strieborné banské diela. Toto odvetvie však podľa Sokolovského nezohralo významnejšiu úlohu. 

„Klenovské bane nikdy neboli veľké a preto z celoslovenského hľadiska nemali osobitný význam. Približne v roku 1790 pracovalo v Klenovci iba 14 baníkov. Produktivita ich práce sa stále znižovala pre zhoršujúcu sa kovnatosť vyťaženej rudy a pre pribúdajúce spodné vody,“ konštatoval historik. Pre tieto dôvody podľa neho prestal mať štát o klenovské bane záujem, začiatkom 19. storočia ich prepustil do súkromného vlastníctva a zakrátko natrvalo zanikli.

Klenovec tiež patril medzi tri dediny v regióne, kde podľa dobových prameňov nadobudla hospodársky významnejšiu úroveň výroba a predaj syra. Najznámejším z nich sa stal klenovecký syrec, vyrábaný už v 17. storočí. V súčasnosti je zapísaný v európskom zozname výrobkov s chráneným zemepisným označením.

„Na výrobu klenoveckého syrca treba vhodné priestory so stálou teplotou, keďže sa vyznačuje dlhou dobou zrenia. Najlepší syrec je štvormesačný až šesťmesačný,“ priblížil riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Klenovci Jaroslav Zvara.

Dodal, že kvalitu syrca priaznivo ovplyvňovalo i vápencové podložie i rastliny, ktoré v lokalite rástli a ovce ich spásali. „Odborníci Karol Herian a Ján Keresteš, ktorí nám so syrcom pomáhali, tvrdia, že v prípade Klenovca ide o výnimočnú lokalitu, ktorej syrec vďačí za svoje zloženie,“ podotkol Zvara.

Klasický klenovecký syrec má zvyčajne tvar bochníka s priemerom 10 až 25 centimetrov, môže mať však aj hranolovitú formu. Jeho hmotnosť býva jeden až štyri kilogramy. „Po naformovaní sa syrec naparuje a vtláča sa doň ornamentika, ktorá je typická pre túto oblasť. Vyznačuje sa znakom kríža v strede, z ktorého vychádzajú lúče slnka. Namiesto kríža sa niekedy používal aj štvorlístok,“ priblížil Herian, ktorý v minulosti pôsobil ako generálny riaditeľ Výskumného ústavu mliekarenského v Žiline.

Klenovecký syrec bol v minulosti pochúťkou, ktorá sa vyvážala do viacerých európskych krajín, dokonca i na dvor Márie Terézie. Práve dlhá doba zrenia je však v dnešnej rýchlej dobe jeho nevýhodou, pretože výrobcovia uprednostňujú výrobky, ktoré vedia rýchlo spracovať a hneď predať.