Obec Špačince pri Trnave bola svojho času známa tým, že jej chlapi často chodili na nepovolené poľovačky. O ich pytliactve sa vedelo na široko-ďaleko, tak nečudo, že ich obyvatelia okolitých obcí začali prezývať Raušicmi. Keďže susedstvo dedín nebývalo vždy iba o prajnosti a priateľstve, ale radi sa navzájom prekárali a škodili si, „ušlo“ sa aj ostatným dedinám. Tak vysvetľuje prezývku Raušic špačinský folklorista Jozef Slezák.
„Napríklad my sme Dolnej Krupej hovorili Zaveráci. To by sa malo odvíjať od príhody, že na zábave sa jeden porezal, keď sa chcel biť, vlastným zatváracím nožom,“ povedal Slezák pre TASR. Ale za pravdivosť tejto historky by ruku do ohňa nedal. Na adresu obyvateľov Jasloviec (časť Jaslovských Bohuníc) vymysleli Špačinčania zase iné. „My hovoríme červíkom v čerešniach jaslovani. Ale neviem, ako to vzniklo,“ dodal Slezák. Prezývkami po sebe napríklad vykrikovali fanúšikovia dedinského futbalu, keď sa z obce do obce na bicykloch presúvali na zápasy svojich družstiev.
Že okolnosti okolo vzniku prezývok obcí nemusia mať pevné korene, potvrdil aj kronikár obce Korytárov a Šošovičkárov, Stanislav Kubiš z Kátloviec. „Pokiaľ si pamätám, keď som ešte ako chlapec pásaval husi, tak k potoku Blava chodili takmer každý rok cigáni. Vytínali topole, čo tam rástli, a robili korytá. Nie je vylúčené, že naša prezývka vznikla takto. A šošovica sa tu pestovala vo veľkom,“ povedal pre TASR.
Po pôvode prezývok pátral v 70. rokoch minulého storočia aj trnavský historik Jozef Šimončič. „V tom čase som končil štúdiu o pečatiach miest a obcí okresu Trnava. Nevedel som si poradiť s niektorými obrazmi v pečatiach a napadlo mi, či to nemá súvis s prezývkou obce. Povedal som to vedúcemu odboru vnútorných vecí vtedajšieho Okresného národného výboru (ONV), ktorý okamžite konal a obežníkom požiadal všetky miestne národné výbory v okrese, aby odpovedali na otázku, ako sa prezývajú obce, s ktorými susedia. Žiadna požiadavka ONV nebola vybavená tak promptne,“ zaspomínal Šimončič v časopise Novinky z radnice zhruba pred piatimi rokmi. Získané podklady použil v článku Ako sa prezývali obce Trnavského okresu v miestnom týždenníku. Po vyjdení mu volal redaktor, že náklad 30.000 kusov sa vypredal za 30 minút.
Zo Šimončičovho súhrnu vyplýva, že asi každá obec regiónu dostala viac či menej lichotivú prezývku. Podľa udalostí, zvykov, pomerov , ktoré v dedinách boli, alebo čím sa ich obyvatelia zapáčili či znepáčili svojim susedom. Tak napríklad Borovú dodnes nazývajú Čerešnármi, Bukovú Vápenkári podľa lomu pri obci, Dolná a Horná Krupá boli podľa okolia Oplašenci, Dolnému Trhovišťu prischla prezývka Žabári, Naháču, Banke, Koplotovciam i Pastuchovu Syslári, Moravanom nad Váhom Srnci, Veselému Kočinári, Trstínu Pripinkári, Zelenču Žrebčári, lebo „zelli na hodi žrepca“.
Za to, že chtelnickí muži na múračkách šetrili a jedli lacné pľúcka, zostali Plíckári. Lošonec, ukrytý v Malých Karpatoch, je dedinou Hríbárov, v Zavare sú „Savarani na kope“ a v Šúrovciach sú Žgančári, lebo „kobola im zežrala žgance z okénka“. V Ružindole boli Bosoráci, lebo obec bola známa liečiteľmi a v Šelpiciach merali rozum, bolo to Rozumkovo.
Šimončič zhromaždil aj popevky, riekanky a prirovnania. Jednou z nich je, že „Kátlované vydlabali koryto, Dechtičani nevedeli, čo je to, Chtelničani uderili na buben, z Lopašova vyleceli vlci ven“. Alebo „Farkašíne vlka drali, Opoji kožu predali, Majcichove nanho pili a v Gesci sa zanho pobili“.
