Osídľovanie podhorskej prihraničnej obce Papradno v Považskobystrickom okrese sa začalo v 14. storočí valaškou kolonizáciou. Poddaní plnili feudálnemu panstvu Bytča poddanské dávky peňažné, naturálne a robotné. Medzi robotné povinnosti patrilo kosenie lúk, sušenie trávy, stavanie kolíb v horách, pasenie oviec a iných hospodárskych zvierat, ako aj lesné práce, vozenie dreva na pílu, cestné práce a iné roboty podľa potrieb panstva. Medzi najstaršie papradnianske remeslá patrila výroba šindľov, i preto jedna z prezývok obyvateľov obce bola 'Šindelári'. 

Ako TASR informovala riaditeľka Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová, šindle v Papradne vyrábali z jedľového dreva. Šindliar v lese poklepal po strome a hneď vedel, či z neho budú dobré šindle. "Drevo narezali na 22-cólové kláty, ešte v hore ho očistili od 'krkoší' a na chrbtoch zniesli do dediny. Potom na stolici zvanej 'dzedo' vyrábali obojručným nožom šindle," priblížila Rágulová. 

Ako dodala, šindle slúžili nielen priamo na pokrývanie striech typických papradnianskych dreveníc, ale boli aj prostriedkom výmenného obchodu. Podľa výskumu rodáka z Papradna, amatérskeho historika Štefana Meliša, 500 šindľov sa dalo vymeniť za pol metráka 'grísky' (typ múky).

Zaujímavosťou Papradna je aj svojský názov pre zajaca. Tamojší obyvatelia ho volajú zverec. Papradnianskou dolinou koloval vtip, že zajac beží dolinou cez obce Stupné a Brvnište iba po Papradno, odtiaľ už beží zverec.

Prezývkam, často posmešným, sa nevyhli ani obyvatelia ostatných troch obcí Papradnianskej doliny. Obyvateľov Jasenice dodnes prezývajú Pšenári podľa pšeničných zŕn. Brvnišťania si vyslúžili prezývku Havľoši, pretože kedysi údajne jedávali psov – havov. Obyvateľov Stupného kedysi prezývali Voliari, pretože mnohí obyvatelia obce mali v minulosti zhrubnutý krk pre problémy so štítnou žľazou.