V okolí Humenného sú Bocaňi, Poľaci i Taľijaňi. Tieto prezývky sa spájajú so zaujímavými príbehmi, ale aj historickými udalosťami. Prvá z nich patrí obyvateľom obce Modra nad Cirochou. Podľa jej starostu Ondreja Milča im prischla od občanov susednej dediny Dlhé nad Cirochou. Obe sú blízko seba a pri častých stretnutiach si ľudia podľa jeho ďalších slov zo seba navzájom uťahovali.
"V minulosti boli skoro v každom dome kravy, ošípané, niekde kone aj ovce a iné zvieratá. Tieto bolo potrebné vyháňať na pašu a tá bola práve na hraniciach oboch dedín," priblížil pre TASR. Pastieri sa popri pasení rozprávali, pritom sa stalo, že sa im zatúlala krava. "Čo využili pastieri z Dlhého a tieto kravy zahnali do svojich maštalí. Modrania ich potom hľadali a keď ich našli, tak museli za to čosi zaplatiť," vysvetlil s tým, že síce zaplatili, ale už chystali odplatu.
Raz v čase, keď odlietajú bociany, išiel istý Modran, ktorý mal takúto skúsenosť, po dedine a z diaľky zazrel na mieste hraníc oboch dedín, ktoré volajú Krivák, biele stádo bez pastiera. "Tak si povedal: 'Určite to budú ovce, pastier je preč, tak to je jedinečná šanca pomstiť sa Dlžanom.' Stádo sa mu zdalo veľké, tak šiel po posily do krčmy, kde si našiel partiu chlapov. Poriadne sa potúžili a šli na Krivák," priblížil. Čakalo ich tam však nemilé prekvapenie. Keď prišli k stádu oviec, tie odrazu dostali krídla a odleteli.
"Lebo to boli bociany, ktoré sa tu zhromaždili na odlet do teplých krajín. Keď to Dlžania uvideli, začali sa Modranom posmievať: 'Bociani, Bociani...' A odvtedy hádam každý v okrese vie, že 'co Modran, to Bocan'," opísal Milčo, ako sa medzi miestnymi traduje vznik tejto prezývky.
Poľakmi zas nazývajú obyvateľov Víťazoviec. Prezývka súvisí s osídľovaním obce. "Vznik dediny spadá do 14. až 15. storočia," uviedla pre TASR jej starostka Veronika Pošiková. Bola to malá obec so slovenským obyvateľstvom. V roku 1690 však zanikla. "V 18. storočí sa na mieste dnešných Víťazoviec nachádzala malá biskupská usadlosť," spomenula s tým, že prvými usadlíkmi boli Slováci, v lesoch však pracovali Poliaci, ktorí tam prišli so svojimi rodinami. "Prechod hraníc bol povolený na základe rôznych listín, ktoré museli mať nejakú pečať. Preto bez ťažkostí ukazovali títo ľudia rozličné listiny a po príchode do kraja sa stávali našimi občanmi," poznamenala.
Malá osada bola zadlžená, banka v Budapešti hľadala možnosti, ako tieto lesy a pôdu predať. Z okolia o ne nemal nik záujem. V lesoch pracujúci Poliaci boli prví, ktorí odkúpili časti pozemkov a lesov, na ktorých sa usadili natrvalo. Od roku 1886 tam prichádzali malé skupinky obyvateľov z Poľska, sťahovanie sa skončilo o štyri roky. "V niektorých domácnostiach sa dodnes zachovala poľština a rodinní príslušníci medzi sebou hovoria práve týmto jazykom," spomenula Pošiková. S poľskou stranou spája obec aj tzv. konská cesta, ktorá vedie z Víťazoviec cez ďalšie obce Humenského a Medzilaborského okresu až do Poľska.
Ako TASR informoval starosta Lukačoviec Martin Meričko, prezývka, ktorá sa s miestnym obyvateľstvom spája dodnes, vznikla pri futbale. Bolo to v roku 1966. Lukačovce sa vtedy v zápase stretli s hráčmi vedľajších Košaroviec práve na trávniku tejto susednej obce.
"Hral sa vypätý zápas a náš fanúšik nemohol zniesť spor o jedenástku, a preto zakričal: 'Z vami še ňigda ňichto ňedohodne – vi take jak baraňi!' Na to reagovala fanúšička Košaroviec: 'To ňe mi baraňi – to vi Lukačovčaňi sce išče horše jak baraňi, vi take jak Taľijaňi!'" priblížil príbeh vzniku prezývok oboch obcí. Berú to skôr humorne. "Napríklad, že my Taliani tu máme v Lukačovciach teplejšie," spomenul. Lukačovčania po výsledkoch, ktoré sa im vo futbale podarili v tomto roku, berú toto pomenovanie skôr ako poctu. "Doslova sa tým pýšime," uzavrel starosta.
