Nie hanlivý výraz, ale stáročia dlhú a bohatú tradíciu treba hľadať za prezývkou obyvateľov Kamenca pod Vtáčnikom na hornej Nitre. Handrári, ako ich volali a možno volajú i dodnes, boli známi asi po celom Uhorsku, a to aj vďaka výrobe papiera v miestnej fabrike. Tú dnes za dedinou pripomínajú, žiaľ, len zvyšky stien.
„Už stáročia možno Kamenčanov prezývajú handrári. Možno pre niekoho urážlivá prezývka, ale ja sa domnievam, že skutoční Kamenčania by mali byť na ňu patrične hrdí. Handrári boli v minulosti súčasťou doplnkového domáckeho zamestnania. Súviselo to v podstate s vybudovaním papierne ešte z polovice 18. storočia. Táto papiereň vyrábala zo starých handier papier, ktorý používali notárske, matričné úrady, vraj po celom Uhorsku,“ načrtla riaditeľka Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi Iveta Géczyová. Ešte v súčasnom období sa dajú v archívoch pritom nájsť staré archy papiera s krásnymi vyobrazeniami, v podtlači sú vodoznaky tejto starej papierne.
Na snímke drevená socha handrára pred budovou obecného úradu. FOTO TASR - Radovan Stoklasa, 3. decembra 2018.
„Handrári pretrvali v oboch častiach obce, lebo súčasnú obec Kamenec pod Vtáčnikom tvoria od roku 1955 dve samostatné územno-administratívne jednotky - Horný Kamenec a Dolný Kamenec. Keď papiereň zanikla, tak obyvatelia zostali verní tomuto zamestnaniu a chodili v podstate po celom Slovensku zbierať staré handry. Kamenčania si potom vybudovali aj samostatné družstvo, kde jednak spracovávali tento zhromaždený odpad, ale na druhej strane aj zhotovovali predmety, ktoré ponúkali za odpredaj takýchto handier. Fungoval tam tak výmenný obchod,“ priblížila ďalej riaditeľka múzea.
Čo je dôležité, handrári, keď prichádzali do obcí, tak sa s určitým predstihom ohlasovali zvukom. Používali pritom na to píšťalu. „Táto píšťala bola zhotovená z kostí, mala len pár zvukových otvorov a vyludzovala len niekoľko tónov. Každý z tých handrárov sa ohlasoval inou piesňou. To znamená, že gazdinky už veľakrát vedeli, že prichádza práve ten môj handrár, s ktorým mám dobré skúsenosti, a ktorému môžem tieto handry, veci, ktoré boli už nepotrebné, odovzdať,“ vysvetlila Géczyová.
Čo handrári za zvyšky dávali? Podľa jej slov všeličo. „Nosili so sebou od drobných prstienkov, drobných ozdôb do vlasov po porcelán a sklenené misy. Nebol to veľmi vzácny porcelán, bol veľmi jednoduchý. Handry vymieňali i za taniere, misky, veľké súpravy. A čo bolo veľmi vzácne, tak za veľké množstvo gombíkov, ale aj rôznych stužiek. Tieto stužky sa potom objavovali aj na tradičnom odeve,“ spresnila. V Hornom Kamenci tiež jestvoval obchod, kde si handrári mohli takýto tovar zakúpiť a potom ho vymieňali za handry.
„Povolanie sa udržalo až do druhej polovice 20. storočia a dokonca čiastočne aj dodnes. Sú o tom krásne rozprávania, spomienky, ako chodili handrári po celom Slovensku, ako nocovali, ako mali svojich vlastných učňov. Boli to nielen členovia rodiny, ale aj susedia, chlapci, ktorí vyrastali len s mamami a týchto priúčali remeslu,“ ozrejmila riaditeľka.
Kamenčania by mali byť podľa nej na prezývku handrári právom hrdí, pretože mali jedinečný zvukový signálny nástroj, ktorý mnohí prirovnávajú k slovenským fujarám.
Handrársku tradíciu pripomínajú nielen múry papierne, ktorú vybudovali v časti aj dnes nazývanej Papiereň, ale i spomínané vodoznaky na papieroch. Tiež ju uchováva živú občianske združenie Handrári, potom i Handrársky ples, ktorý mávajú, Handrárska izba v spoločenskom dome a drevená socha handrára pred budovou obecného úradu. Píšťaly, ktoré handrári používali na ohlasovanie, môžu na vlastné oči vidieť aj návštevníci v expozícii Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi.
