Na snímke vedúca odboru kvality vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti Alena Trančíková v štúdiu TASR TV v Bratislave 17. septembra 2026. FOTO TASR - Maroš Herc.
Bratislava 25. septembra (TASR) - Bratislava bola kedysi konglomerát chemických fabrík, väčších i menších. Po každej ostala nejaká environmentálna záťaž. V hlavnom meste je takýchto environmentálnych záťaží okolo 40. Problém však nie je iba v nich samotných, ale aj to, že sa tieto veľké územia nepodarilo celé úplne zasanovať a na mnohých je alebo vzniká veľká zástavba. Ďalší problém spočíva v tom, že sa projekty posudzovali každý samostatne a neposudzoval sa kumulatívny vplyv na životné prostredie či podzemnú vodu. V rozhovore pre TASR to uviedla Alena Trančíková, vedúca odboru kvality vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).
„Geologický ústav Dionýza Štúra má mapu znečistenia alebo predpokladaných environmentálnych záťaží, ktoré sa odvíjajú od toho, kde aká chemická prevádzka alebo veľký podnik bol. Z toho, čo sa tam vyrábalo, sa predpokladá, čo sa asi v podloží nachádza. V podstate ale môžeme povedať, že pod Bratislavou je jeden veľký mrak chemického znečistenia všetkého druhu. Postupne sa posúva na Žitný ostrov, lebo taký je smer prúdenia podzemnej vody,“ skonštatovala Trančíková s tým, že čiastočne chemický oblak zachytáva a odkláňa hydraulická clona Slovnaftu.
V rámci environmentálnych záťaží tak nejde napríklad len o Chemické závody Juraja Dimitrova (CHZJD), ale aj chemickú továreň Gumon, továreň Kablo, továreň Matadorka, priemyselný areál Technické sklo či rafinéria Apollo. Rovnako tak menšie i väčšie prevádzky ako lakovne, veľké práčovne, železničné depá či letisko. Po každej z nich zostala nejaká environmentálna záťaž, keďže boli postavené tak, že primárne nemali žiadnu ochranu proti presakovaniu znečisťujúcich látok, a tie do podzemia prenikali. „A my, nanešťastie, nemáme prehľad o tom, čo všetko pod Bratislavou je,“ podotkla Trančíková.
Problém však vidí aj v tom, že tieto pozemky v tzv. brownfieldoch, napríklad v downtowne, boli predané developerom na výstavbu. Hoci bol každý z developerov zaviazaný sanovať environmentálnu záťaž, kontaminovanú zeminu či štrky vykopával len na svojom pozemku. Rovnako mali povinnosť odčerpávať a dekontaminovať podzemnú vodu z výkopových jám, ktorá bola znečistená. Takže síce sú niektoré environmentálne záťaže sanované, avšak len na ohraničenom úseku. Zvyšné územie, ktorého podľa odborníčky už nezostalo veľa, je nezasanované a aj takým ostane, keďže sú už nad ním nové komunikácie či parky. „Takže sme tú jedinečnú možnosť, aby sa celé územie komplexne vyčistilo, premrhali,“ poznamenala Trančíková.
Rovnako tak považuje za chybu, že sa jednotlivé projekty, ktoré prechádzali aj procesom posudzovania vplyvov na životné prostredie, posudzovali samostatne. Posudzovalo sa to podľa odborníčky len tak, akoby bola každá výstavba na zelenej lúke, avšak to, aký vplyv bude mať sumárna výstavba na podzemné vody a na to, čo sa udeje, nikto neposúdil. Zabúdať podľa nej netreba ani na to, že popri Dunaji bol postavený celý rad budov, pričom tieto stavby majú podzemné garáže a tesniace steny až do nepriepustného podložia. „My sme si vlastne zabetónovali celý breh Dunaja. A spôsobili sme to, že cez brehy Dunaja nám už do podložia pod Bratislavu už toho veľa nepresiakne, pretože nemá kadiaľ,“ dodala Trančíková.
