Petr Tymeš z Brna žije už takmer 40 rokov v Humennom vďaka fotoaparátu. Okrem manželky mu tu učarovala aj príroda a celkový ráz krajiny. Má za sebou pekné, avšak i menej pekné zážitky.
Do Humenného ho dostal povolávací rozkaz. „Keď som bol na vojne, tak som mal to šťastie, že som sa zaangažoval do fotokomory,“ uviedol Tymeš s tým, že tak začal rozvíjať svoj koníček, ktorému sa neskôr venoval aj profesijne. Prvý fotoaparát si kúpil v bazáre, keď bol deviatakom. Na polici v izbe ho má dodnes. A ako fotografa ho počas vojenčiny pozvali aj na svadbu, kde sa stretol so svojou manželkou Otíliou. Tá tam fotila tiež.
Po dlhšom obchádzaní sa nakoniec dali do reči i tanca. „Po redovom (tanci, pozn. TASR) sa zisťovalo, či bol fotený. Ani ja, ani moja (manželka, pozn. TASR) nefotila a bolo to dobré, pretože mladí sa nakoniec rozviedli a ona všetky tie fotky trhala. Takže, nemusela až toľko,“ poznamenal s úsmevom Tymeš s tým, že potom už bol problém ho v kasárňach udržať. Po pol roku odišiel do Plzne na ďalší rok a pol. Stretávali sa, ako často mohli. Po vojne zakotvil ešte na pol roka v rodnom Brne, ale každých 14 dní jazdil do Humenného. A potom sa vzali.
Tak sa začal písať jeho súkromný i profesijný život na východe Slovenska, i keď pôvodne chceli zostať s manželkou na Morave. Každá krajina je podľa neho krásna. Obdivuje však tunajšiu prírodu. „Je to úžasné. Tie dediny,“ podotkol. V Humennom zažil aj jeden zo svojich najkrajších profesijných zážitkov. „Keď malo byť referendum, ktoré bolo potom zmarené (1997, pozn. TASR), do Humenného prišiel Julo Satinský ešte s dvoma politikmi a deň pred referendom robili besedu s ľuďmi,“ uviedol s tým, že ju fotografoval, rovnako ako neskoršie posedenie, kde mal tú možnosť osobne sa s ním rozprávať. „Tam som poznal tú jeho úžasnú človečinu. Keby tak sme ten život žili ako on, kriminály by boli prázdne,“ spomína naňho s tým, že jeho fotografia z toho večera má dodnes čestné miesto v jeho pracovni.
Za negatívum, s ktorým sa v regióne stretáva, považuje závisť. „Možno sa na mňa budú niektorí ľudia veľmi hnevať, ale ja to poviem jednoducho. Veľmi ma sklamala mentalita ľudí, hlavne v práci,“ priblížil s tým, že keď ešte pracoval ako údržbár vo fabrike na Morave, vedeli sa za schopných kolegov ozvať, ak im bolo ukrivdené. Na východe to nezažil. Upozornil však, že sa to netýka všetkých. „Stretol som tu úžasných ľudí, ale percentuálne je to strašne málo. Ale títo dobrí ľudia sú často bití za svoju dobrotu,“ skonštatoval.
