Nie vlastnými, ale menami svojich starých rodičov sa oslovujú deti z folklórnej skupiny Studnička z Diviak nad Nitricou. Popri využívaní nárečových slov vo svojich vystúpeniach tak zachovávajú odkaz hornonitrianskej obce v minulosti, ktorú mapuje i publikácia "Takto sa u nás žilo, takto sa u nás žije" s podtitulom Knižočka spomienok na hry, jedlá a nárečové slová v Bankách, Diviakoch nad Nitricou, Ješkovej Vsi, Mačove a Somorovej Vsi.
"Dôvodom, prečo knižočka vznikla, bolo, že sa veľa rokov venujem detskému folklóru a tam som dlho používala materiál, ktorý bol v obmenách rozšírený po celom území Slovenska. Chcela som preto náš diviacky folklór posunúť trochu vyššie, na vyšší level. Takže som sa zamerala na autentické pramene a na základe spolupráce troch generácií som mala možnosť získať autentický materiál stadiaľto," načrtla pedagogička a vedúca folklórneho súboru Studnička Alena Hanusová.
Spolu s riaditeľkou školy Gabrielou Paulďurovou oslovila Hanusová najstaršiu generáciu z každej časti obce, pamätníkov, ktorí ich pustili do svojich domov a prostredníctvom svojich spomienok sa vrátili 80 až 90 rokov späť. Zo zbierky tradičných vecí z dediny spracovali spolu s deťmi vystúpenie, choreografiu, ktorá sa volá Konečne zo školy a odkazuje na to, že sa diviacki seniori stretávali práve v škole. Deti si tak prostredníctvom choreografie spomienky svojich starých rodičov zvnútornili a prezentovali ich.
"Jedným z dôležitých krokov bolo zozbierať autentický materiál, ale ďalším pri práci s deťmi alebo detským folklórom je, aby to, čo spracujeme, vymyslíme, sme si dotvorili tak, aby to bolo na javisku presvedčivé," vysvetlila Hanusová.
Preto si podľa nej v Studničke vymysleli, že vždy, keď majú stretnutia raz do týždňa v škole, snažia sa rozprávať tým nárečím, ktoré získali zo zdrojov ich dediny. "Hovoríme tak nespisovne, používame nárečové slová a aby tam bol viditeľný alebo citeľný prežitok detí, tak sa nevolajú navzájom svojimi reálnymi menami podľa rodného listu, ale menami svojich babiek, starých babiek, starých otcov. Takže máme Etelku, Katku, Milku, Paulínku, Magdalénku, Tonka, Lojzka, Jožka. Aby to deti prežili a prežitok je potom vidieť aj na javisku," priblížila.
Jedným zo slov, ktoré si deti osvojili a začali ho používať a inde na hornej Nitre sa s ním nestretli, je penicier. Je to nožík rybka. "Helenka Kováčová, ktorá bola krajčírkou celý život, volala krátku alebo kratšiu sukňu ukratnejšia a úzku pasentnejšia. Alebo nariasené rukávy boli pufničkové alebo šuhajky. Čo sa týka kuchyne, to boli zaujímavé slová pri varení: habarka, teda varecha z borovicového konára na zátrepku, tabla ako drevená doska, pálenô, teda alkohol. Ribajzeľ bolo strúhadlo, žufana bola naberačka. Kysnutý závin sa volal štricľa. Keď niečo nedobre vyšlo, bolo to planô," vymenovala pedagogička.
S choreografiou Konečne zo školy sa Studnička zapojila do prehliadky detských folklórnych súborov. V regionálnom kole získali deti zlaté pásmo a dostali sa do krajského kola, kde získali strieborné pásmo.
